Mgr. Ľuboslava Beňa poznám od svojho detstva. Obaja pochádzame zo Zvolenskej Slatiny, on je odo mňa o dva roky starší a má zaujímavé povolanie. Je evanjelický farár. Pôsobí v obci Rankovce v okrese Košice – okolie a vyše dvadsať rokov sme sa nestretli. Začiatkom septembra som využil príležitosť, keď sa zastavil vo svojej rodnej obci spolu so svojou manželkou Mgr. Monikou Beňovou, ktorá je takisto farárkou a v obývačke u mňa doma som ich vyspovedal (pre citlivých upresňujem, položil som im zopár otázok, na ktoré mi ochotne odpovedali).

Ja: Ak si dobre pamätám, alebo mám správne informácie, tak ty si si v mladosti prečítal Bibliu a rozhodol si sa stať farárom. Je to tak?

ĽB: Nie, určite nie.

Ja: A ako k tomu došlo? Lebo keď sme boli 15 – 16 roční a chodilo sa po diskotékach, tak nikto by na teba netipoval, že budeš farár.

ĽB: Nie, ja som to vtedy nechcel, ja som chcel ísť na Mat-Fyz.

Ja: No veď ja viem, že ty si bol dobrý v matike.

ĽB: Skôr vo fyzike.

Ja: No tak potom ako sa toto stalo?

ĽB: Vždy som to bral ako také Božie vedenie a muselo to byť mimo mňa, nebolo to až tak moje rozhodnutie. Okrem toho som si vtedy nevedel predstaviť čo z toho Mat-Fyzu, čo robiť, akú prácu a bola to pre mňa taká výzva, teológia bola pre mňa veľká neznáma a tak som to skúsil. Ale pravdupovediac na fakultu som nešiel ako veľmi veriaci.

Ja: Veď to som sa chcel spýtať, ty si bol aj predtým taký veriaci? Nebol si.

ĽB: Na fakultu som nešiel ako veriaci.

Ja: To sa dá ísť, neveriaci?

ĽB: Samozrejme, je to univerzitné štúdium, ako každé iné, tam viera nie je to najdôležitejšie, otvorené sú aj kritickému, respektíve vedeckému smeru. Ja som skôr chcel zistiť, ako je možné, že niekto takému niečomu verí. A v súčasnosti vo vzťahu k rôznym extrémistickým skupinám, ja sa snažím pochopiť, že ako je možné, že tomu tí ľudia veria, mňa to zaujíma.

Ja: Takže zo zvedavosti si šiel študovať toto.

ĽB: Zo zvedavosti a v podstate ja som uveril až tam, na fakulte.

Ja: Čiže čím viac si sa zahĺbil do štúdia a do kolektívu a prenikol si do toho, tak ťa to tak nejako oslovilo.

ĽB: Áno, veľmi.

Ja: Ako keď príde fanúšik na futbal a je v tom kotli a všetci povzbudzujú, tak aj on povzbudzuje.

ĽB: Nie, nie je to o davovej psychóze, skôr to vychádza z tej fyziky a matematiky. Aj vo fyzike, keď som chcel niečomu porozumieť, tak som potreboval vedieť, ako to elementárne funguje. Prísť úplne k základom. A aj tam to tak bolo. Ja sa považujem za skeptika, tak hneď hocičomu neverím. Tak to bolo aj s Bibliou, aj keď teraz čítam, tak som veľmi skeptický aj voči biblickým veciam aj voči všetkému. Ja som si musel všetko overovať a na fakulte nás učili ako vznikla Biblia, nie len, že musíš tomu uveriť a prijať to, išlo sa pekne k základom a vtedy ma to tak zlomilo. Ešte v prvom ročníku, keď nás vtedajší docent učil ako vznikala Biblia, že to nie je svätá kniha v zmysle, že sa objavila ako uzavretý text niekde z neba, bolo to veľmi zaujímavé.

Ja: Áno, čítal som Bibliu a neskôr som sa dozvedel, že vznikala po etapách a že verzie Biblie sa schvaľovali tuším na konciloch, že čo sa tam dá, čo nie.

ĽB: Ťažko povedať, že to boli verzie Biblie. Áno, Biblia je zložená z viacerých kníh, minimálne zo 66, tak to máme.

Ja: Tak som sa možno nepresne vyjadril.

ĽB: Áno, je to omnoho zložitejšie.

Ja: Dobre. Teda študoval si na teologickej fakulte v Bratislave. Čo sa tam vyučuje, okrem toho, že sa tam učíš históriu náboženstva? Je to niečo ako na filozofickej, učil si sa veľa jazykov? Latinčina, predpokladám, nie?

ĽB: Tak my sme mali hebrejčinu, gréčtinu, to bol hlavný záber.

Ja: A aj ich ovládaš?

ĽB: Pasívne, viem čítať v týchto jazykoch, to je pre nás dôležité, rozumieť písaným textom.

Ja: Čiže si to vieš prečítať, ale vieš to aj preložiť?

ĽB: Vieš čo, viem si to prečítať, trošku tomu porozumieť, ale ja sa tomu už teraz tak nevenujem, to je skôr pre vedecké pôsobenie, vysoká škola bola tá odborná časť, tých 5 rokov sme sa venovali tej odbornej časti, ale ako som farár, tak to už je praktická časť.

Ja: Ale latinčinu ovládaš?

ĽB: Nie, latinčinu sme mali len krátko, my sme latinčinu až tak nepotrebovali, Biblia je hebrejsky a grécky, nie latinsky.

Ja: Jáj, vlastne áno, latinčina je asi v katolíckom náboženstve liturgický jazyk, či?

ĽB: Bol, kedysi áno. Od 4. storočia, ale dovtedy aj tam bola gréčtina.

Ja: Ale keď náhodou sledujem pápeža a bohoslužby z Vatikánu, nie sú v latinčine?

ĽB: V katolíckej cirkvi je to také komplikované, oni sa od 2. vatikánskeho koncilu, tak isto ako reformácia v 16. storočí, vrátili k národným jazykom. Lebo na základe Tridentského koncilu to bolo tak, že ten všetko uzavrel pod latinčinu. Ale 2. vatikánsky koncil, to sú 60. roky 20. storočia, kedy sa to aj v katolíckej cirkvi zmenilo. Ale niekde tá latinčina pretrvala, lebo na to boli naučení. Ale aj u nás už katolíci majú omše po slovensky.

Ja: Angličtinu si sa učil na gympli.

ĽB: Angličtinu som mal na gymnáziu, ale aj tam sme sa učili, aj nemčinu sme mali.

Ja: A čo ešte ste sa učili?

ĽB: Filozofiu, biblické vedy, psychológia, cirkevné veci, liturgika, homiletika,…

Ja: Telesnú výchovu ste asi nemali.

ĽB: To nie a najviac mi tam chýbala tá fyzika a matematika. To mi tam najviac chýbalo, najmä zo začiatku. To som občas chodil pozerať k bývalému spolužiakovi, čo sa učia na Mat-Fyze. Vravel som mu: „Paľo, vieš ako mi to chýba“ a on na to „A vieš, aké je to ťažké?“. Ale ja som si tú matematiku našiel aj tam niekde, napr. v hebrejčine, to je kvadratické písmo, v tom jazyku je aj také kvadratické rozmýšľanie, takže tá matematika je v tom schovaná.

Ja: Dobre. A keď si končil teológiu, tak si hneď vedel, že budeš farárom? Alebo, ako to funguje, že kto sa rozhodne, že chce ísť robiť kňaza do farnosti a kto keď sa chce venovať niečomu inému v rámci cirkvi, ako to funguje?

ĽB: My sme išli študovať po socializme v 1991. a boli sme jeden z prvých silných ročníkov, keďže za komunistov bola teológia prenasledovaná a bolo tam málo študentov, aj keď sa niekto hlásil, tak komunisti tomu bránili a nedovolili študovať, takže v ročníku bývalo 6 – 7 študentov za socializmu. A nás v 1991. roku prišlo 52. Ešte rok pred nami ich bolo asi 20 a nás tam zrazu prišlo 52. Dnes nás je farárov asi 11. Ostatní z ročníka nie sú farármi.

Ja: A zostali pôsobiť v cirkvi?

ĽB: Niektorí áno, máličko ale zvyšní nie. To je proste len štúdium.

Ja: Čiže, keď skončíš teologickú fakultu, stále si „civilný študent“, …

ĽB: No jasné.

Ja: … ktorý sa môže rozhodnúť, či vstúpi do cirkvi. Ako keď civilný študent skončí policajnú akadémiu a rozhodne sa, či chce byť policajt alebo nie.

ĽB: Áno. To nie je cirkevná fakulta, to je štátna fakulta Univerzity Komenského.

Ja: A potom si sa niekam prihlásil, alebo ako to potom funguje, že vstúpiš niekam.

ĽB: Na fakulte. Vtedy bol trochu iný systém, ono sa to menilo, ten systém, ktorý bol pozostatkom socializmu sa prerábal a prispôsoboval na novú dobu. Vtedy to bolo náročné aj pre profesorov a aj zohnať učiteľov teológie bolo ťažké a dnes je už trošku iný systém. Vtedy sme sa počas štúdia rozhodovali, či budeme farármi, či nie, veľmi nás pozývali, aj nás zaväzovali a tlačili do toho, s tým, že keď študujeme, tak musíme byť aspoň 10 rokov farármi, veľmi nás do toho tlačili. Teraz je to inak, v druhom alebo v treťom ročníku sa prihlasujú ako kandidáti duchovenskej služby a keď sú v tomto odbore, tak aj na fakulte už majú trošku iné predmety ako tí ostatní. Teraz je štúdium na teológii rozdelené do viacerých smerov. Vtedy sme boli jeden smer a dnes je toho viac. Sociálna práca, katechetika, rôzne. A tí, ktorí chcú byť kandidátmi duchovenskej služby, majú potom viac cirkevné predmety, lebo keď niekto pracuje v inej oblasti, tak nepotrebuje vedieť, ako kázať, rétoriku, liturgiku, to nepotrebuje. Ale ten čo ide, ten to potrebuje. Takže dnes je už zameranie rôzne.

Ja: Takže čo nasleduje potom, zložíš nejaký sľub?

ĽB: Sú tam aj sľuby, ale nazýva sa to ináč. Keď doštuduješ, si magister teológie. Najskôr bakalár a po piatich rokoch magister. Za našich čias bakalár ešte nebol. Fakulta sa končí promóciou, ako každá iná. Ak chce niekto ísť do duchovenskej služby, tak musí byť biskupom uvedený, to sa volá ordinácia. To znamená, že sa konajú slávnostné služby božie, na ktorých sú tí, ktorí nastupujú do služby farára a biskup skladaním rúk ich uvedie a oni skladajú ordinačný sľub, takže ten sľub tam je, obrad sa nazýva ordinácia. A ordináciou sa zaväzuje, že bude slúžiť v cirkvi, či už bude robiť farára alebo nejakú inú prácu v cirkvi. Potom biskup zadelí toho človeka, že kam pôjde.

Ja: Čiže ti dajú farnosť?

ĽB: Dnes to tak nie je, za našich čias to tak bolo, že mal určený cirkevný zbor, a v našej cirkvi sa to nevolá farnosť.

Ja: Farnosť sa to nazýva u katolíkov?

ĽB: Áno. Za našich čias to tak bolo, my sme nastúpili po komunizme a cirkevné zbory boli neobsadené, bol veľký nedostatok farárov, takže, keď som ja nastúpil, aj moja manželka, keď nastúpila, tak sme hneď boli vo dvoch cirkevných zboroch naraz. Ja v dvoch, ona v dvoch.

Ja: Takže ste mali, po katolícky povedané, 4 farnosti na starosti.

ĽB: Áno. Ale dnes je to trochu ináč. Nebol to dobrý systém, ale po tom komunizme sa ináč nedalo, no malo to veľké mínus, že my sme nevedeli nič, kde nás dali, my sme prišli, objavili sme sa tam, tí ľudia vedeli, že prídeme, ale nič viac sme prakticky nevedeli.

Ja: Čiže kostolník ťa učil čo máš robiť.

ĽB: Učil som sa tak, že som napr. odčítal z kníh, že čo robil môj predchodca, alebo som volal tunajšiemu pánu farárovi, ako sa čo robí, on mi poradil, ktoré pesničky na večierne zo spevníka vybrať, ja som nevedel nič. Inak to mali deti farárov, lebo vyrastali na fare, tak boli skúsenejšie. Takže ten systém nebol veľmi dobrý. Ono potom, keď sa postupne cirkevné zbory obsadili, bol systém taký, že keď niekto vyštudoval fakultu a chcel byť farárom, tak musel nastúpiť k inému farárovi. Proste farári, ktorí majú väčšie zbory a sú tam vytvorené tzv., kaplánske miesta, tak tam ide za kaplána a musí sa jeden rok zaučiť pri tom farárovi a potom ešte jeden rok u ďalšieho farára, takže spolu dva roky. Až potom sa môže stať farárom a ešte musí zložiť ďalšie skúšky, zabudol som povedať, že ešte aj pred ordináciou sa skladajú kaplánske skúšky.

Ja: Keď niekto chodil dlhé roky do kostola ako miništrant, tak mal napozerané, čo farár robil.

ĽB: V našej cirkvi nemáme miništrantov, u nás je to trochu inak.

Ja: U evanjelikov nie sú miništranti? Iba sám kňaz, či farár?

ĽB: Nie. Nie sú. A s pomenovaním je to zložité, ja hovorím radšej farár.

Ja: Ako dieťa som chodil u starých rodičov do katolíckeho kostola, musel som, tak viem, že tam vždy boli miništranti.

ĽB: Je to dobrá vec, u nás však miništranti nie sú.

Ja: Ani žiaden pomocník? Si na všetko sám?

ĽB: Máme kostolníka, máme rôzne iné funkcie v cirkevnom zbore, ale miništrantov nemáme. V niektorých mestských zboroch sú ešte iní pomocníci.

Ja: Takže ste dostali cirkevný zbor, tu máš nejakú faru, kde máš bývať. To ti pridelili, áno?

ĽB: Áno, cirkevný zbor zabezpečuje faru. A keď sme nastúpili, mal nás viesť skúsenejší farár. No dnes je to tak, že kapláni nastúpia k farárovi do jeho zboru a bývajú u neho na fare. Teraz je oveľa lepší systém.

Ja: Vidíš, kopu nových vecí som sa dozvedel.

ĽB: My sme na začiatku nastúpili tu neďaleko Slatiny, ja v Pukanci a Monika v Devičanoch. Akurát včera sme tam boli.

Ja: A čo ty Monika, ako si sa dostala k tomu, že si sa stala farárkou? Vy ste mali v rodine niekoho v cirkvi, nejakého farára? Viac si tým žila?

MB: Áno. Ja som vyrastala na Sliezsku, v cirkvi, moji rodičia boli hlboko veriaci, ale pravdou je, že na teológiu som nikdy nechcela ísť, dostala som sa tam tým, že jedna pani farárka zo Sliezska si povedala, že Monika musí ísť na teológiu, ja som to bojkotovala, Pán Boh mal pravdepodobne iné cesty, ale napriek môjmu bojkotu ma prijali.

Ja: Skúšky si asi musela ísť robiť.

MB: Áno, ale ja som tie skúšky bojkotovala.

Ja: Vyčiarkala si všetko opačne?

MB: Opačne nie, ale zakrúžkovala som 15 otázok slovenskej reformácie a napísala k tomu, že ja som zo Sliezska a slovenskú reformáciu nepotrebujem vedieť. Takže v podstate to bolo skôr tak, že neviem ako a prečo som sa tam dostala a uvedomila som si, že keby som zostala sama, tak by som nebola farárkou. Farárkou som už 27 rokov.

Ja: Vy ste boli spolužiaci?

MB: Áno. Boli sme spolužiaci, v treťom ročníku na vysokej škole sme sa vzali a potom sme nastúpili do našich prvých cirkevných zborov.

Ja: Ty si nastupovala na teológiu už ako veriaca.

MB: Áno. Ale s tým, že ja som tam bytostne ísť nechcela. A je pravdou, že veľa krát sa nesie taká hláška, že ak veriaci človek príde na teologickú fakultu, tak príde o svoju vieru, no ja to nemôžem povedať. Aj moja viera prešla procesom rozmýšľania, konfrontácie s mnohými vecami, ktoré som prijala, v čo som verila, potom možno aj mojich postojov, ale nikdy by som nepovedala, že som prišla o vieru, skôr si myslím, že tá viera sa stala stabilnejšou, aj vďaka fakulte, takže ja som napokon veľmi vďačná, že ju mám vyštudovanú a že spolu s manželom môžeme stáť aj vo farárskej službe.

Ja: Aj si radíte? Či už niet čo, keď fungujete vyše 20 rokov a všetko ovládate obaja?

MB: Určite všetko neovládame a pomáhame si.

Ja: Mávate aj spoločné omše?

ĽB: U nás sú to bohoslužby, nie omše.

MB: Keď sú spoločné slávnosti, alebo keď nás spoločne pozvú, tak máme spoločne, ale inak fungujeme samostatne, tak ako v našich pôvodných zboroch, teraz máme jeden cirkevný zbor, ale 4 kostoly a fungujeme samostatne. Ja chodím na dve miesta a manžel na dve. Ale to je len čo sa týka bohoslužieb, ale ináč funguje tá bežná misijná alebo zborová práca, počnúc službou pri deťoch, dorast, mládež, dospelí, stredná generácia aj starší.

Ja: To som sa chcel spýtať, že ako vypadá váš bežný pracovný deň.

ĽB: Prepáč, ja by som ešte niečo iné doplnil, čo súvisí s mojou cestou v cirkvi a nepriamo aj s touto témou. Keď som začal chodiť s Monikou, tak som sa bol u nich pozrieť, doma, v cirkevnom zbore a porovnával som. V čase dospievania, keď som sa pohyboval s kamarátmi po našej obci, tak som šomral, že tu nič nie je, kam by sme my mladí išli. Tak som to vtedy cítil. Buď sa hral futbal, alebo tu fungoval folklór, ale tí, ktorých nezaujímalo jedno ani druhé, nemali nič iné. A keď som potom prišiel k Monike a ona ma zobrala u nich na stretnutie mladých ľudí a videl som ako sa tam okolo 30 – 40 mladých zišlo, tak som len oči otváral. Stretnutia mávali každý týždeň v sobotu, ale aj uprostred týždňa menšie stretnutia. Takéto niečo tu chýbalo.

Ja: Čo sa na tých stretnutiach dialo?

ĽB: Mali tam piesne, slovo, zahrali si rôzne hry, boli spolu a prijímali sa navzájom, aj starší mladších, zhruba od 17 do 25 rokov.

Ja: Boli to stretnutia len o náboženstve?

ĽB: Bolo to cirkevné stretnutie, samozrejme. Boli tam kresťanské piesne s gitarou, so synťákmi, nie už také kostolné, zo spevníka, ale boli to piesne pre mladých ľudí. Boli tam rôzne aktivity, hry, aj humor, ľudia sa tam cítili dobre, bolo to dvojhodinové stretnutie, kde bol program a po tých 2 hodinách ešte väčšina zostala tam, kecali spolu.

Ja: Zapadol by tam aj niekto, kto by bol neveriaci?

ĽB: Áno. Mne sa to vtedy neskutočne páčilo. Keďže som skeptik, tak sa našli aj veci, ktoré sa mi nepáčili, ale celkovo, ja som vtedy na tom stretnutí otváral oči. Bolo to úžasné, nádherné. Aj keď som dovtedy nebol rozhodnutý byť farárom, hoci teológiu som študoval, bol to pre mňa neskutočný zážitok. Potom som spoznal kopu takýchto cirkevných zborov aj farností katolíckej cirkvi tu na Slovensku, kde vedú takýto cirkevný život, kde nechodia len na bohoslužbu alebo na omšu v nedeľu, ale majú aj ďalšie stretnutie,  stretnú sa deti, dorast, mládež, staršia mládež, hudobné skupiny, športové stretnutia, manželské páry sa stretávajú, rodiny, dôchodcovia. V cirkevných zboroch alebo aj vo farnostiach je postarané nielen o bohoslužbu v nedeľu a tým by končil náš cirkevný život, ale je toho ďaleko viacej, je to ďaleko bohatšie. A tí ľudia sú spolu, pomáhajú si a takto žijú spolu. Tam som to videl, že to funguje a nebol to len ich cirkevný zbor, aj keď sme išli do vedľajšej dediny, tam to isté mali, v ďalšej tiež, aj v meste a keďže v meste je viac ľudí, bolo tam ešte viac práce, diakonia, pomoc ľuďom, ktorí sú bezdomovci, telesne postihnutí alebo cudzinci. Ja som vtedy otváral oči a potom neskôr som zistil, že máme to aj tu v mnohých obciach, ale zďaleka nie vo všetkých.  Takže potom, keď sme sa stali farármi, tak sme išli presne touto cestou. Aj v tých prvých zboroch sme sa pustili do práce s deťmi, keďže to tam chýbalo. Oslovovali sme ľudí, ktorí budú pomáhať, lebo farár nemôže viesť všetko, to by tam muselo byť 15 farárov, aby všetko zabezpečili.

Ja: Takže organizujete krúžky, alebo máte ľudí v rámci cirkevného zboru, ktorí to organizujú a vy pôsobíte v duchovnej oblasti?

ĽB: Áno, môžeme to aj tak nazvať a my to koordinujeme. Na niektorých stretnutiach sme aj my a na niektorých vôbec nie sme.

Ja: Riešite aj nejaké charitatívne veci?

ĽB: Boli sme na hranici s Ukrajinou, keď sem začali prúdiť utečenci, ale to je už iná téma.

Ja: A čo bezdomovci?

ĽB: To je skôr otázka miest, my pôsobíme na dedinách. A keďže my sme menšia cirkev ako katolícka, v celoslovenskom merítku nie sme tak viditeľní, ale samozrejme, tak ako v katolíckej cirkvi pôsobí charita, u nás funguje diakonia. Čo je grécky ekvivalent latinského slova charita. Aj ďalšie menšinové cirkvi majú takéto diakonické spoločenstvá, kde sa venujú núdznym ľuďom, v akejkoľvek núdzi, v ktorej sú.

Ja: Vy ste druhá najväčšia cirkev, po katolíckej, ak sa nemýlim.

ĽB: Áno, ale stále sme asi len 1/10 v porovnaní s katolíckou cirkvou. No takto sme sa snažili v našich prvých zboroch a teraz v tomto našom zbore v Rankovciach na východnom Slovensku, tam už bola tá misia rozbehnutá, prišli sme do zabehnutého cirkevného zboru, funguje práca s deťmi, u nás sa to volá nedeľná škola alebo besiedka, máme viac dedín a v každej je samostatná práca s deťmi. Všade boli vedúci, ktorí sa o to starali, my sme tam nechodili, lebo my sme mali svoj program, niekedy tie besiedky boli naraz aj v tom istom čase, v jednej dedine jedna, v druhej druhá. A v mestách, kde je viac detí, robia besiedky rozdelené ešte aj podľa veku. Bývajú pre malilinké deti, volajú to mamy kluby, pre deti od dvoch do 4 rokov spolu s mamami, pred deti od 5 do 7 rokov, od 8 do 12 rokov.

Ja: Znovu sa opýtam to isté, keď si spomínal Sliezsko, keby do spoločenstva prišiel neveriaci, keby do mama klubu prišla mamička s dieťaťom, ktorá by sa chcela stretnúť s ostatnými mamičkami, ale bola by neveriaca …

ĽB: To je úplne bežné.

Ja: … normálne by zapadla?

ĽB: Aj z iných cirkví, aj z iných náboženstiev.

Ja: Nie je to tak, že nasilu by sa niekto musel modliť?

ĽB: Samozrejme, že tam je aj modlitba, je to cirkevné stretnutie, ale každý je inak duchovne naladený.

Ja: Čiže keď chce, modlí sa, keď nechce, v tom čase sa venuje niečomu inému.

MB: Je potíšku. Áno.

ĽB: Mal by to akceptovať. Asi by bolo nevhodné, ak práve vtedy by si chcel spievať ľudovú pesničku, keď ostatní sa modlia.

MB: Aj tie naše táborové aktivity, ktoré robíme, alebo stretnutia u nás na fare nezameriavame tým spôsobom, že to musia byť iba evanjelici. Vieš, väčšinou je to otvorené. Keď mávame rómske tábory, tak tam prídu rómske deti, ktoré chcú a my neriešime, či sú z takého alebo z onakého zboru.

ĽB: Alebo aj iného náboženského vyznania.

MB: Aj našu mládež alebo ľudí vedieme k tomu, že nemôžeme byť uzavretí.  

Ja: Poďme teda späť k vášmu dennému režimu. Ráno vstanete a?

ĽB: Ráno vstaneme a máme fajront. 😊

Ja: Bohoslužby bývajú u vás každý deň?

ĽB: Nie, my ich máme iba v nedeľu. Práve v tom je ten rozdiel, že my sme zameraní na bežnú každodennú prácu s ľuďmi. Byť k ľuďom otvorený, nie len bohoslužbou. Bohoslužba je stretnutie celého cirkevného zboru v nedeľu, ale cez týždeň je to práca s deťmi, s mládežou, biblické štúdie, náboženstvo v škole a rôzne iné.

Ja: Plán, čo idete robiť, si tvoríte sami? Alebo to máte dané, čo v pondelok atď.?

MB: Dané sú pravidelné aktivity v cirkevnom zbore, ako je spevokol, mládež, konfirmačná príprava, bohoslužby, večierne, …

Ja: Večierne?

MB: To sú večerné služby Božie najmä v čase pôstu, adventu. Potom pravidelné sú stretnutia kolegov, ktoré tiež mávame. Ďalej sú to výučby náboženstva, to sú fixné veci. To je v škole. A do toho prichádzajú pohreby, krsty, sobáše, toto nevieme naplánovať, toto prichádza tak, ako plynie čas, okrem toho samozrejme štúdium, príprava.

Ja: Samovzdelávanie.

MB: Samovzdelávanie. Príprava kázní a stretnutí.

ĽB: To je asi gro našej práce.

MB: A potom pastoračná činnosť. To znamená pastoračné návštevy, rozhovory, to sú tie psychologické. My sme študovali pastorálnu psychológiu, sú to rozhovory, zamerané na duchovnú podporu alebo oporu a duševné povzbudenie ľudí. Nie je to vyslovene psychológia, zameraná na liečenie, ale je to na duševnú a duchovnú podporu ľudí a hlavne na vypočutie, to je jedno z ťažísk našej práce.

Ja: Ako to funguje, ty sa ohlásiš, že prídeš k niekomu domov? Alebo vás pozvú s tým, že sa potrebujú porozprávať?

MB: Aj, aj.

ĽB: Alebo prídu ku nám.

MB: Ono to funguje tak či tak. Väčšinou sa jedná o nemocných, alebo o rodinu, kde sa starajú o dlhodobo nemocného, alebo niekoho stratili, tak oni nás skôr pozvú, aby sme prišli. A my sa tiež snažíme venovať aj starším ľuďom, najmä počas covidového obdobia, po covide, aj keď vieme, že ten človek kvôli zdravotnému stavu vypadol zo spoločenstva cirkevného zboru, tak zavoláme, ideme na návštevu a tí ľudia to vnímajú ako prepojenie s našim spoločenstvom. Je pravdou, že dnes už to nie je tak, že farár ide po dedine a niekde zazvoní pri dverách. Dnes je to viac o pozvaní, alebo ohlásení sa. A samozrejme návštevy v nemocniciach. Keď niekto leží v nemocnici a on alebo jeho rodina chce, tak to je aj sprevádzanie pred smrťou. 

Ja: U evanjelikov myslím aj spoveď funguje ináč ako u katolíkov. U vás asi nefungujú individuálne spovede vo spovednici.

ĽB: Je to zložitejšie. My spovednice nemáme, ale nikdy neboli zrušené. To je na dlhšiu debatu.

Ja: Ale keby som bol evanjelikom a chcel by som sa vyspovedať, čo by som mal spraviť?

ĽB: V modlitbe sa vyspovedať Pánu Bohu.

Ja: Nepotrebujem na to kňaza?

ĽB: Nie, nepotrebuješ na to kňaza, lebo nepotrebuješ prostredníka medzi Bohom a tebou. Ty môžeš hovoriť priamo s Pánom Bohom. Ale niekedy je to také ťažké, tie veci, čím človek prechádza, nemusia to byť, povedzme hriechy, ale nejaká ťažká životná situácia, že potrebuješ s niekým hovoriť a práve tí farári sú tam na to, aby vypočuli tých ľudí. A toto je často naša práca. Vypočuť ľudí, byť pri nich, prijať ich s ich problémami, neodmietnuť ich, aj keď sú to možno niekedy zvláštne veci.

MB: U nás nie je ušná spoveď, ale individuálna, alebo súkromná nikdy nebola zrušená. A taká ta hromadná, my jej hovoríme všeobecná spoveď, tá prebieha v kostoloch, tam funguje ako súčasť bohoslužobného poriadku, najmä pred prijímaním večere Pánovej, aj keď nemusí to byť spoločne.

ĽB: V katolíckej cirkvi je každú bohoslužbu omša a tam sa to vždy začína vyznaním hriechov a toto je v podstate tá všeobecná spoveď u nás. Toto je pred večerou Pánovou, kde všetci vyznávajú hriechy. Tam to nie je o tom, že „moja najväčšia vina“, ale máme 4 otázky, na ktoré ľudia odpovedajú, to je tá spoveď.

Ja: Dobre a keď si pamätám, že som bol ako dieťa pred 40 rokmi na spovedi a povedal som, čo sa odo mňa očakávalo, že som neposlúchal rodičov a pod., potom som sa mal pomodliť nejaké Zdravasy, Otčenáše a dostal som rozhrešenie. U vás tiež dávate nejaké rozhrešenie?

ĽB: Áno, na spoločnej spovedi, ale je to liturgicky zložitejšie, lebo máme aj osobné rozhrešenie.

Ja: Čiže aj pri osobnom stretnutí, keby niekto za vami prišiel s ťažkým zločinom, tak mu viete dať rozhrešenie.

MB: My sme rovnako viazaní, ako katolícki kňazi, spovedným tajomstvom.

Ja: A musíš dať každému rozhrešenie? Alebo to závisí od tvojho posúdenia, či je to ťažký hriech?

ĽB: Čo znamená ťažký hriech?

Ja: Keby sa niekto prišiel priznať k vražde.

MB: Vieš, ak ten človek príde, že to chce oľutovať, trápi sa tým a ľutuje to, samozrejme, ja mu nevidím do hlavy, ani do srdca, nakoľko to myslí úprimne a vážne, ale myslím si, že ja som rovnaký človek, síce nie zaťažený vinou vraždy, ale tiež omylný a myslím si, že mu to rozhrešenie mám dať, pretože to oľutoval, ale väčšinou si myslím, že tí farári takých ľudí vedú nie len k pokániu a k spovedi, ale aj k tomu, aby šli a priznali sa. Vieš, ja si nemyslím, že my sme odborníci na všetko. Ja to napríklad vnímam aj pri pastoračných rozhovoroch s ľuďmi, ktorí prežívajú nejakú traumu. A naozaj im odporúčam psychológa, psychoterapeuta alebo psychiatra, lebo ja som nezjedla múdrosť sveta. Ja ich môžem tým procesom uzdravovania sprevádzať, ale ak vidím, že potrebujú aj inú pomoc, nie len moju, myslím si, že je našou povinnosťou, ich k tomu viesť. Vyznať sa z hriechu vraždy a myslieť si, že nemusím niesť za to dôsledky, podľa mňa nie je doriešené.

ĽB: Tam by tiež mal ísť potom za odborníkom a v tomto prípade si myslím, že odborníkom je polícia.

MB: Poznám farárov a ľudí, ktorí v sebe majú tú silu, že tých „zločincov“ tým procesom väzenia sprevádzajú, chodia ich navštevovať, ale myslím si, že dať niekomu rozhrešenie neznamená, že ho utvrdím v tom, že už to má vybavené.

Ja: Myslím, že to úplne chápem. Ale upresnil by som moju otázku, či kňaz je povinný dať rozhrešenie, alebo, ak usúdi, že tá ľútosť nie je úprimná, ten čo sa prišiel vyspovedať, prišiel len preto, aby si to formálne vybavil, tak mu rozhrešenie nedá. Je to možné, nedať rozhrešenie, či musí?

ĽB: Nemusí. Volá sa to cirkevná disciplína. Keď vidí, že je to neúprimné, alebo ešte niečo plánuje, nie.

MB: Alebo ak je to z vypočítavosti. Vždy je to veľká dilema. Sú to tak ťažké duchovné veci, ktoré možno ľudia vôbec nevnímajú, pretože hovoríme, že čokoľvek zviažete na Zemi, zostane zviazané a čokoľvek rozviažete, bude rozviazané. Ak toto platí a ja nedám rozhrešenie, ten hriech človeka zostáva a v našich rukách sú životy ľudí, ktorí za nami prídu, po tej duchovnej stránke. Samozrejme, že máme právo povedať, že nedáme rozhrešenie, ale väčšinou, ak dobre viem, tak ten kňaz potom povie, čo by mal človek urobiť, aby to rozhrešenie získal. Necháva to ďalšie rozhodnutie na danom človeku.

ĽB: V našej cirkvi určite na rozhrešenie nestačia nejaké povinné cviky v podobe niekoľkých Otčenášov. To nie je cesta. Musíš to riešiť s tými ľuďmi, ktorým si ublížil.

MB: To je práve to sprevádzanie, veľa krát sa jedná o to, že človek má ísť za niekým, priznať sa mu. Mala som prípad, kedy sa mi prišiel priznať jeden manžel, že podviedol manželku. Dať mu rozhrešenie s tým, že keď si mi to povedal, je to v poriadku, to je proti môjmu svedomiu. No mohla som urobiť to, že ho v tom nenechám samého. Spoločne prejsť tým procesom.

Ja: Priznať sa manželke?

MB: V tomto prípade sa priznal a tam to dopadlo dobre.

ĽB: Mne sa kedysi priznal starší manžel, že podviedol svoju manželku v mladosti a veľmi ho to trápilo. Nikdy jej to nepovedal, ale ani jej to nechcel povedať, pretože by jej aj tým priznaním sa po rokoch ublížil. Urobil to v mladosti a celý život ho to trápilo.

Ja: Má farár aj súkromný život? Chodí na dovolenky, môžete niekam odísť a ponechať cirkevný zbor bez bohoslužby? Keďže bohoslužba sa koná len v nedeľu, môžete teoreticky cez týždeň nechať zbor len v rukách poverených členov?

ĽB: Nie vždy sa to dá, napr. v škole máme zmluvu. Len my môžeme učiť náboženstvo, takže ak chceme odísť, musíme si zobrať dovolenku. Niektoré aktivity sa dajú z času na čas vynechať, niektoré vedú iní, ale vedia nás aj nahradiť, máme kolegov, ktorí sú v iných zboroch.

Ja: Čiže sa chodí zastupovať.

ĽB: Áno.

Ja: A dovolenku si musíte niekde nahlasovať?

ĽB: Samozrejme, biskupskému úradu, keďže sme zamestnancami.

Ja: Normálne si vypíšeš dovolenkový lístok?

ĽB: Áno.

Ja: To som netušil, je to zaujímavé. Človek nevníma povolanie farára ako bežné, ale ako niečo zvláštne, zahalené tajomstvom.

ĽB: Tak vidíš, aj farár je človek ako každý iný. 😊

Ja: Vyrastal som v rodine katolíckych starých rodičov a v katolíckej cirkvi, kde kňaz nemal rodinu, to bolo výnimočné povolanie a kňaz bol vnímaný ako súčasť kostola, ako inštitúcia.

ĽB: Keď som bol v prvom zbore, tak niektorí tiež takto vnímali farára, že to je skoro až svätá bytosť a jedna babka ich uzemnila a povedala, že predstavte si, že aj on chodí na záchod. 😊 😊

Ja: Dokedy chcete vykonávať toto povolanie? Až do dôchodkového veku? Alebo je možné skončiť, napr. povedať, že už nevládzem, vyhorel som?

ĽB: Je to možné a stáva sa to. Napr. v Škandinávii majú zabehnutý systém, podľa ktorého po 10 odpracovaných rokoch v povolaní, ktoré je psychicky náročné, si musí dať človek na pol roka prestávku, platenú akoby bol v práci, musí sa venovať niečomu inému, štúdiu alebo nejako ináč vyplniť ten čas.

Ja: Myslíš si, že vy dokážete u nás fungovať do toho dôchodkového veku?

ĽB: Neviem. Väčšina to tak ťahá, iná možnosť ani veľmi nie je. Toto povolanie sme vyštudovali, nevieme robiť niečo iné.

Ja: A existuje možnosť odísť napr. na misiu do zahraničia alebo vykonávať niečo iné, ako viesť cirkevný zbor? Napr. v rámci biskupského úradu, v administratíve, niekde v cirkevnej hierarchii alebo na fakulte.

ĽB: Samozrejme, keď sa tak špecializuješ, je aj taká možnosť. Na biskupský úrad ťa ale musí biskup pozvať. Ale môžeš zmeniť aj pôsobisko, ísť do iného cirkevného zboru. Keď sa uvoľní miesto, môže ťa cirkevný zbor pozvať.

MB: Zväčša je to na rozhodnutí presbyterov, čo je skupina ľudí, volená cirkevným zborom, ktorá nesie zodpovednosť za prácu v zbore spolu s farárom. U nás funguje aj tzv. parita, na čele cirkevného zboru stojí farár a dozorca.

ĽB: A niekedy je to aj tak, že odchádzajúci farár pozve do zboru svojho nástupcu.

Ja: Keď teda farára pozvú do nového cirkevného zboru, zanechá svoje pôsobisko?

ĽB: Áno, môže to tak byť. Ale musí to byť so súhlasom biskupa.

Ja: A keby chcel farár z akéhokoľvek dôvodu skončiť, čo urobí, podá výpoveď?

ĽB: Áno, máme pracovnú zmluvu.

MB: Podá žiadosť o rozviazanie pracovného pomeru.

Ja: Som prekvapený, lebo keď sa občas v médiách objavia prípady ako arcibiskup, ktorého odvolali, alebo niekoho niekam poslali, tak vtedy mám pocit, že to v cirkvi nefunguje tak moderne.

MB: To je privilégium katolíckej cirkvi, ona asi funguje tak, že môžu vyzdvihnúť z miesta, preložiť, odvolať. U nás v evanjelickej cirkvi je každý cirkevný zbor právnym subjektom. Cirkevné zbory sami rozhodujú a volia si svojich farárov a keď biskup pošle kaplána do cirkevného zboru k farárovi a potom ten kaplán, ak by v tom cirkevnom zbore chcel zostať, tak zbor rozhodne o tom, či tam zostane pôsobiť. Alebo, ak nás pozvú do nového cirkevného zboru, musí tam ešte prebehnúť voľba, aby sme sa mohli stať zborovým farárom.

Ja: Vravela si, že cirkevný zbor je právnym subjektom, čiže je zapísaný v nejakom registri?

ĽB: Áno, každý zbor má svoje IČO. Sme evidovaní v zozname cirkevných právnických osôb.

Ja: Čiže podávate aj daňové priznanie?

MB: Áno, každý rok.

ĽB: My ako zamestnanci, a aj cirkevný zbor podáva daňové priznanie.

Ja: Dobre a keď sa hovorí o odluke cirkvi od štátu, čo by to znamenalo pre vás vo vzťahu k financovaniu? Lebo tuším dostávate príspevky od štátu.

ĽB: Najprv k pojmu odluka. To musíme ísť do histórie. V roku 1989 dalo VPN niekoľko požiadaviek a jednou z nich bola odluka cirkvi od štátu. O viacerých požiadavkách sa hovorí ako o splnených ale o odluke sa vraví, že naplnená nebola. Hoci bola. V roku 1989 sa dosiahlo, že štát nie je závislý od cirkvi a cirkev nie je závislá od štátu. Štát nehovorí do toho, koho si cirkev vyberie za biskupa a podobne, keď štát prijíma zákony, cirkev nemôže zákon vetovať, alebo povedať, že sa ním nebude riadiť, lebo je proti cirkevným predpisom. Štát je samostatný a cirkev je nezávislá. Ale do roku 1989 to tak nebolo, štát rozhodoval o dianí v cirkvi, až kým nedošlo k odluke. No dnes si ľudia mýlia pojmy a sú citliví na to, že štát prispieva na financovanie. Že existuje finančná podpora. Tá je však dôsledkom povojnového obdobia, kedy prišli k moci komunisti a vydali zákon, podľa ktorého štát rozhodol, že bude platiť farárom mzdu. Dovtedy sa každý cirkevný zbor a každá farnosť starala o svojho farára, no pre komunistov bola cirkev príliš nebezpečná a chcela ju oslabiť. Preto v roku 1949 prijali zákon o finančnom zabezpečení cirkvi a postupne zrušili veľa cirkevných spolkov. Chceli tým oslabiť vzťah medzi obyvateľmi a cirkvou, keď ľudia prestali na cirkev prispievať z vlastného, prestali sa aj zaujímať o chod, dianie v cirkvi. Postupne, ako šiel čas, zabezpečenie farárov sa zhoršovalo, v roku 1989 mal farár ani nie polovičný plat oproti priemeru ostatných zamestnancov v štáte. Takže v roku 1989, kedy skutočne došlo k odluke od štátu, bola cirkev zdecimovaná. Všetky majetky, z ktorých cirkev predtým žila, boli za komunistov zobraté, zostali jej len kostoly a fary. Po roku 1993, kedy sa Československo rozdelilo, došlo na Slovensku k cirkevným reštitúciám, cirkvi sa vrátili majetky, ale ich hodnota medzičasom klesla a cirkev z nich nedokázala žiť tak, ako sa niekedy žilo len z pôdy alebo vlastníctva lesa.

Ja: Ale veď niekto sa živí len tým, že berie dotácie na pôdu.

ĽB: To áno, ale keď náš zbor má nejakých 14 hektárov pôdy, v 30. alebo v 40. rokoch minulého storočia z toho krásne uživili farára, lebo to uživilo dve kravy, dva kone, svinky a vtedy sa tak žilo, ale dnes z toho neuživíš nikoho, pre podnikanie potrebuješ mať 500 hektárov, aby si hospodáril vďaka dotáciám. Zo 14 hektárov neuživíš nič, takže cirkev to musí dať do prenájmu, ako aj iní majitelia, niekomu, kto z toho žije a z toho prenájmu dostane ročne povedzme 50 € za hektár. Takže tento zákon z roku 1949 zostal stále v platnosti, po roku 1989 nebol zrušený a farári boli stále podporovaní štátom. Hoci niekedy došlo k valorizácii platov, tie zostali na nízkej úrovni a médiá často uverejňovali názory a kritiku, že načo má štát prispievať na cirkev.

Ja: A čo by sa teraz stalo, keby poslanci schválili zákon, že štát nebude vôbec prispievať na cirkev nijakým spôsobom. Z čoho by ste žili a fungovali?

ĽB: Nemali by sme z čoho fungovať. Ten štátny príspevok sa ako jeden z posledných prijatých zákonov predchádzajúcej vlády v roku 2019 zmenil bez konzultácie s cirkvami. My sme už dnes v prípade evanjelickej cirkvi trošku ináč financovaní, už to nie je len zo strany štátu, je to zložitejšie.

Ja: Ale asi by vás to položilo.

ĽB: Bolo by to veľmi náročné, najmä v prípade menších cirkevných zborov, kde je menej ľudí, tam by to bolo katastrofálne.

Ja: Katolícka cirkev by asi prežila, tí majú asi viacej majetku, nie?

ĽB: Ani nie. Vrátim sa do roku 2019. Vláda zrušila zákon z roku 1949, prijali nový zákon o finančnom vyrovnaní cirkví, dovtedy platilo, že štát prispieval cirkvi podľa počtu veriacich a určil, aký podiel z toho balíka je na platy duchovných a aká časť na iné režijné náklady. Po novom sa pridelil balík financií bez toho, aby štát určoval, ako si ho cirkev rozdelí. Avšak cirkev potrebuje tých financií viac, o. i. sa stará o historické budovy, kostoly.

Ja: Cirkevné zbory sa starajú o opravy kostolov? Aj keď sa jedná o historické budovy zapísané ako pamiatky?

ĽB: Keď sú pamiatky, tak platia ešte aj obmedzenia, nakoľko sa musia dodržiavať pamiatkové zákony, štát môže na obnovu prispieť, keď sa rozhodne, že prispeje, ale ak žiadosti o príspevok nevyhovie, aj tak ich treba udržiavať a to aj v prípade, keď tie budovy nie sú historickými pamiatkami. A napokon, cirkvi robia aj mnoho kultúrnej činnosti, hovorili sme o tom, aký život je v cirkevnom zbore. Takže aj keď došlo k zmene zákona, cirkev nemá zo štátneho príspevku dostatok financií na všetky aktivity. Preto sme v evanjelickej cirkvi prijali opatrenia, keďže pridelený balík na platy nestačí. Takže cirkevné zbory musia do týchto balíkov prispievať tiež a je to pre nich veľmi ťažké, ale je to správne, že to tak je. Každý člen cirkvi musí ročne prispieť stanovenou čiastkou.

MB: Vznikol fond finančného zabezpečenia a plus mínus to vychádza asi na 9 € ročne, ktoré musí každý člen cirkevného zboru prispieť. Nie je to veľa. Okrem toho, že ľudia napĺňajú fond finančného zabezpečenia v cirkvi, tak prostredníctvom ofery, milodarov a cez cirkevný príspevok zabezpečujú aj fungovanie svojho cirkevného zboru. Kde treba odvádzať dane, financovať opravy, financovať bežnú réžiu kostolov, sú to obrovské priestory, potom misijné aktivity, to všetko potrebujú financovať zo svojich peňazí. Preto je ľahké povedať a dať do programu strany finančnú odluku cirkví od štátu, sú to populistické reči ľudí, ktorí do toho nevidia.

ĽB: Ale poviem aj kritiku na stranu cirkvi, trochu tým ľuďom aj rozumiem. Ak nezažili živú a aktívnu cirkev, nevideli prácu s deťmi, s mládežou, s dôchodcami, ak ľudia vnímajú cirkev len ako kostol, do ktorého chodí farár urobiť bohoslužbu, tak pre tých ľudí sa cirkev javí ako úplne zbytočná.

Ja: Najmä pre neveriacich, ktorí tým nežijú, tak to vnímajú ako nejaký folklór. Trebárs ja vnímam folklór a ľudové tradície, ako niečo fajn, čo treba zachovať pre nasledujúce generácie, je to súčasť našej histórie a kultúry, ale aktívne sa do toho nezapájam, no je to pekné, starajte sa o to. Podobne vnímam aj cirkev, je to nejaká tradícia, ktorá je spojená s týmto územím a vy, ktorí ste veriaci, ja vám to neberiem, je to fajn, chodievajte do kostola.

ĽB: Možno to poviem trochu tvrdo, ale aj napríklad podpora športu. Nie je to pre každého a niekedy žasnem aké milióny idú do športu.

Ja: Presne tak. Keď sa prispieva zo štátneho rozpočtu na šport, ja by som navrhol, aby sa prispievalo len na šport pre deti a mládež. Akonáhle to je profesionálny šport, alebo celkovo športová činnosť pre dospelých, nechápem, prečo by mal štát na to prispievať. Na moje súkromné aktivity tiež nikto neprispieva. Športové kluby majú nejakých majiteľov, sponzorov, koho baví na štadióne povzbudzovať, hádzať dymovnice, nech na to prispieva aj formou vstupného a čo mňa po tom?

ĽB: Tie štadióny, ktoré štát postaví, pritom stoja stovky miliónov a tu niekomu vadia 3 milióny €, ktoré dostane evanjelická cirkev. Ja rozumiem telovýchove, ale…

Ja: No toto už nie je o telovýchove. Pokiaľ je to pre deti a mládež, to podporím všetkými desiatimi, je to preto, aby sa deti hýbali, ale nemám záujem sledovať napr. ako holohlaví fanúšikovia sa prídu na štadión pobiť, zničiť tam sedačky, prípadne hajlovať. Toto určite nepodporujem.

Ja: Čo si myslíte o iných sexuálnych orientáciách, ako vo vašej cirkvi vnímate LGBT komunitu? Chodia do kostola, vnímate ich?

ĽB: Som veľmi rád, že v našej krajine nie je zákon, ktorý by prikazoval vytetovať niekomu na čelo, akého je zamerania.

Ja: Samozrejme, ale možno niekto sa netají tým, že je homosexuál, ale je veriaci a chce chodiť na bohoslužby. Viete o takých prípadoch, poznáte týchto ľudí?

ĽB: Samozrejme, poznáme takýchto ľudí.

MB: Čo chceš od nás počuť? Rozhodne ti nepoviem, že je to pliaga, ani ti nepoviem, že sú to ľudia, ktorí si nezaslúžia normálny život, ani ti nepoviem, že sú to ľudia, ktorí ohrozujú naše manželstvá a našu spoločnosť. Jednoducho sú to ľudia, ktorí žijú medzi nami. O mnohých z nich nevieme, lebo sa boja. Väčšinou sú to ľudia, ktorí dokážu urobiť pre spoločnosť veľmi veľa, sú úplne obyčajní rovnako, ako my a často krát to, že prišli na to, že sú homosexuáli, ich tak zaskočilo, že mnohí prešli neskutočne ťažkým psychickým obdobím, náročným a myslím si, že je pre nich oveľa ťažšie vybojovať si svoje miesto v spoločnosti. Napriek tomu, že dnes poznáme prajdy a poznáme strany, ktoré obhajujú ich práva. Na druhej strane tu máme ľudí, ktorí by ich možno najradšej zakopali pod čiernu zem, alebo ukrižovali, ja si myslím, že to najhoršie, čo cirkev môže robiť, je mlčať a aj svojim mlčaním podporovať nenávistné prejavy voči tejto skupine ľudí. A deje sa to. Pre mňa sú to ľudia, ako každí iní a možno je to aj tým, že my s manželom máme skúsenosti z práce s menšinami. Ja si neviem predstaviť nenávistné prejavy voči týmto ľuďom, rozhodne si nemyslím, že sú hrozbou spoločnosti. Myslím si, že majú právo na registrované partnerstvá, štát môže nastaviť spravodlivé zákony, žijeme vraj v demokratickej spoločnosti a naša ústava zaručuje slobodný život takýmto ľuďom.

ĽB: A tvoj názor?

Ja: Nie som veriacim v klasickom ponímaní, no pripúšťam, že existuje niečo medzi nebom a Zemou, niečo, čomu nerozumiem, nedokážem pochopiť. Snažím sa držať biblického „Nesúďte, aby ste neboli súdení“. Takže nesúdim. Hovorí sa tiež „Nerobte iným to, čo nechcete, aby oni robili vám“, alebo „Ži a nechaj žiť“, snažím sa preto nikoho nesúdiť.

MB: Ja ti to poviem ako farárka, ak sa oháňame Bibliou, každá cirkev u nás ti povie, že Ježiš Kristus je centrom ich učenia a on povedal: „Čo chcete, aby iní ľudia robili vám, robte im aj vy a to je celý zákon a proroci“. Keď chceme iným ľuďom prikazovať, ako by mali žiť, nesmieme zabudnúť, že najvyšším prikázaním je „Miluj blížneho svojho, ako seba samého“. Akonáhle ja vnímam, že zo strany predstaviteľov cirkvi vychádzajú nenávistné prejavy voči akýmkoľvek ľuďom, pre mňa je to dehonestácia cirkvi aj tých ľudí. Stretávame sa s takými ľuďmi, ľudí sprevádzame a preto vieme, ako strašnou psychickou traumou si veľa krát prechádzajú, lebo cirkev nastavila nejaké morálne hodnoty, povedala, že muž a žena. Teraz, keď ten človek vyrastie v kresťanskej rodine, má to niekde zafixované ako zákon a zrazu zistí, že on s tým opačným pohlavím nedokáže fungovať. Ty nevieš, aké depresie tí ľudia prežívajú. Niekto sa oháňa tým, že tieto skupiny ľudí nejakým spôsobom ohrozujú našu spoločnosť. A je to 4 – 5 percent ľudí z celej spoločnosti. To je na smiech. Ja netvrdím, že Pán Boh to nemôže v tých ľuďoch zmeniť, ale nie som to ja, kto ich bude k tej zmene nútiť. Poznám homosexuálov, ktorí išli na konverznú terapiu a to je ničenie vnútornej osobnosti tých ľudí. Sú to strašne drastické veci a ja ako farárka sa pod to nikdy nepodpíšem. Vždy budem pre ľudí otvorená, budem ich milovať, ak Pán Boh bude chcieť niečo zmeniť v ich živote, tak to urobí on. Ale mňa pre toto nepostavil do sveta. 

ĽB: My dvaja sme citliví na túto tému. Lebo sa dlhodobo venujeme Rómom a to je menšina, ktorá si na Slovensku tiež zažíva svoje, preto za menšinami dosť stojíme.

Ja: Súhlasím, no zároveň si myslím, že na túto tému možno nahliadam ako bežný občan tak, že ma nezaujíma, čo si kto robí vo svojej spálni, je to jeho súkromná vec. Ale veľa ľudí negatívne vníma tie silené prejavy niektorých členov LGBT komunity, najmä na tých Pride pochodoch. Keď sme boli na dovolenke v Rimini, práve v tom čase tam prebiehal Pride. Ja túto komunitu nesúdim ani neodsudzujem jednotlivcov, z ktorých mnohí sú známi, úspešní, napr. niektorých hercov uznávame a obdivujeme ich talent. Čo mi však prekáža, je demonštratívne predvádzanie sa niektorých jednotlivcov, vyslovený exhibicionizmus, keď chodia vyzlečení, niektorí muži aj ženy na tom pochode vtedy chodili úplne nahí, dole len nejaký pásik z látky, ktorý nič nezahaľoval. Podľa mňa im to ako komunite škodí, lebo potom ľudia vnímajú len ten exhibicionizmus, že sú to nejakí zvrhlíci, ktorí ohrozujú naše deti. Bežným príslušníkom LGBT komunity to možno tiež vadí a neviem, prečo vo vnútri komunity si nepovedia, že nerobme to takto, ľudia sa na nás pozerajú len cez optiku týchto jednotlivcov.

MB: To je problém všetkých menšín. To je aj problém rómskej menšiny, ktorá sa cíti neuznaná, potlačovaná, vylúčená a u nich sa prejavuje tá hlasitosť, hudba, ktorú my nevieme spracovať. Je to problém aj tejto menšiny, LGBT komunity, kde sa niektorí boja, cítia sa zakríknuto a aby ten strach prekričali, tak to robia práve takýmto exhibicionizmom. Niekedy naozaj stačí len otvorenosť a prijatie a mnohé z toho sa skončí. Táto komunita v našom štáte naozaj cíti obrovský negativizmus. A pokiaľ viem, s tými Pride pochodmi nesúhlasia všetci členovia tejto komunity. Mnohí tam v živote neboli, mnohí sa za to hanbia, Pride nie je ukážka toho, kto sú naozaj homosexuáli.

Ja: Mne osobne by vadilo aj keby hetero muž alebo žena chodili po ulici nahí, považoval by som to minimálne za zvláštne. Taký človek by mi prekážal, pozeral by som na neho optikou, že nie je normálny a potom, keď sa to deje na tom Pride, tak sa nečudujme, že väčšina spoločnosti sa na nich pozerá cez prsty.

MB: Ja si rozhodne myslím, že cirkev môže pre to, aby zmiernila napätie v spoločnosti, robiť to, že sa postaví voči nenávisti a proti extrémistickým výrokom. Bolí ma, ak mlčíme ako cirkev. Ako ti vravel manžel, sme aktívni aj na sociálnej sieti a uvedomujem si, že niektorým skupinám ľudí to môže vadiť.

ĽB: Už ma posielali kade tade, na druhý svet, konkrétne v čase Covidu.

Ja: To bolo na vašej súkromnej stránke?

ĽB: Nie, ja vstupujem do diskusií. Ale len vstúpim, ukážem, že existuje aj iný názor a ďalej nediskutujem.

Ja: To nemá význam.

ĽB: Nemá. Ja sa snažím len zasvietiť svetlo, neurážam nikoho, nekladiem otázky, ani potom nediskutujem. Len vyslovím iný názor, alebo uvediem fakty.

V tejto chvíli sa žiaľ naša debata končí, keďže moji návštevníci majú ďalší program a povinnosti. K pripraveným otázkam o zneužívaní detí zo strany niektorých duchovných, k existencii pekla, k biblickým príbehom v kontraste s vedeckými poznatkami, k utrpeniu nevinných, k ne/zasahovaniu Boha do ľudských osudov a k ďalším témam sme sa už nedostali. Možno nabudúce. Lúčime sa a verím, že sa ešte stretneme a porozprávame o tom, čo sme nestihli.