Spartan Race je jednou z najpopulárnejších súťaží prekážkového športu na svete. Je to kombinácia behu a zdolávania prekážok. Beží sa za akéhokoľvek počasia a terén býva veľmi náročný. Založil ho Joe De Sena v Spojených štátoch amerických v roku 2010 a čoskoro potom sa rozšíril do celého sveta. Po každom úspešne absolvovanom preteku získa športovec medailu, tričko a ten najlepší aj finančnú odmenu. Beží sa v tzv. vlnách (jedna vlna zahŕňa asi 250 bežcov) a štartuje sa každých 15 – 30 min. Pokiaľ pretekár počas jedného roka splní celú sériu základných behov Sprint, Super aj Beast, dostane sa do Trifecta klubu. (https://cs.wikipedia.org/wiki/Spartan_race).
Posledný aprílový víkend sa konal Spartan Honor race v lokalite VTSÚ Záhorie (Vojenský technický a skúšobný ústav). Ja ako začiatočník som sa prihlásil na Sprint, ktorý je najkratšou verziou preteku. Trasa merala 6,7 kilometrov a nachádzalo sa na nej 23 prekážok.
Prečo a ako som sa prihlásil na túto súťaž? Nikdy som nebol aktívny športovec, aj keď som nebol ani totálny pecúch. Rekreačne som športoval, venoval som sa nenáročnej turistike, ale nikdy som nebežal viac ako 12-minútový beh. Aj to bolo naposledy asi pred 5 rokmi. No môj kamarát Peter Chudý, autor detektívnych príbehov, píšuci pod menom Peter Šloser, mi niekedy vo februári počas debaty povedal, že pôjde na Spartana a pridal sa k STG Prievidza, kde trénuje. A tak som si povedal, že keď to zvládne Peter, ktorý je odo mňa o pár rokov starší, skúsim to aj ja.
V sobotu 27. apríla som krátko popoludní dorazil na letisko v Senici, kde som zaparkoval medzi stovky vozidiel ďalších Sparťanov a s elánom som vykročil na chodník vedúci do vojenského areálu. Počas zhruba polhodinovej prechádzky som stretával pretekárov, ktorí štartovali dopoludnia a už sa vracali späť, pričom väčšina z nich mala na krku vytúžené medaily, niektorí boli zjavne unavení, ale šťastní, no zopár aj pokrivkávalo, jeden mal ofačovanú nohu, iný ruku. Nuž čo, je to prekážkový beh v teréne, budem si dávať pozor.
Po príchode do areálu pretekov som sa zaregistroval, vyzdvihol som si štartovací balíček s náramkami a čelenkou a išiel som sa oboznámiť s prostredím. Miesto pretekov pôsobilo ako mravenisko, všade sa niečo dialo, tu sa štartovalo, tam sa dobiehalo do cieľa, na scéne moderátor informoval o víťazoch, opodiaľ vojaci ozbrojených síl organizovali ukážky techniky, obďaleč si návštevníci kupovali suveníry, na inom mieste sa posilňovali v stánkoch s občerstvením. Po krátkej prechádzke som zaregistroval informáciu, podľa ktorej boli preteky prerušené z „technických“ dôvodov a onedlho priletel záchranársky vrtuľník. Medzi ľuďmi sa začalo povrávať, že niekto skolaboval, no organizátori oficiálne dôvody bližšie nekomentovali. Dodatočne bola zverejnená informácia, že jeden zo súťažiacich, 47 ročný Zdeno z Vrbového, na trati dostal infarkt a následne po prevoze do nemocnice žiaľ zomrel. Po necelej hodine, keď boli preteky obnovené, začali prichádzať súťažiaci bežci, pričom ma prekvapilo, že viacerí z nich pri zdolávaní prekážok podvádzali, niektorí obišli vodnú prekážku, iní sa na mieste šplhu len dotkli lana a nešplhali, ani neodbehli trestné kolo a pokračovali ďalej. Neviem prečo sa títo súťažiaci zúčastnili pretekov, či im išlo len o fotky na sociálnych sieťach, no keďže sa mi bridí nešportové správanie, sledoval som ho s nevôľou. Neskôr, počas presunu pomedzi stánky, som stretol aj Petra, ktorý na Záhorie dorazil aj s ďalšími Prievidžanmi a keďže do môjho štartu som mal more času, prisadol som si k nim na trávu a pokecali sme. Nakoniec o 16:50 nadišiel čas môjho štartu, posunutého o 50 minút. Vedomý si toho, že nie som v takej kondícii ako omnoho mladší bežci, som sa netlačil dopredu a po zborovom „Aroo“ som odštartoval zo zadnej časti štartovnej vlny.
Predpokladal som, že po krátkom behu v piesku budem KO, no na moje počudovanie som aj po pár sto metroch stále bežal a zdolával prvé prekážky. Prvá prekážka O.U.T. (Over – Under – Through), známa tiež pod názvom 3 steny bola vcelku jednoduchá, úlohou bolo prejsť cez, popod a skrz steny.
Po cca 1 km od štartu nasledovala druhá prekážka 5’ Wall (cca 1,5 m vysoká stena), ktorú som bez problémov preliezol a bežal ďalej.
Vertical cargo (cca 2 metre vysoká stena) vzhľadom na moju takmer dvojmetrovú výšku, pre mňa tiež nebola náročná.
Kúsok od steny boli umiestnené Monkey bary, séria vodorovných tyčí, na ktorých je potrebné sa hojdať ako opica a dostať sa na druhú stranu, čo sa mi podarilo a na konci som zazvonil na zvonček. To som už mal odbehnuté viac ako dva kilometre a stále som bežal.
Asi po 3 a pol km ma čakal Bucket Carry – prenášanie ťažkého vedra, aj túto úlohu som zvládol. Nasledovala občerstvovacia stanica s pitnou vodou, kde som rýchlo vypil pohár vody a bežal.
O pár desiatok metrov ďalej pokračovala skupina viacerých prekážok, prvou z nich bola Balance Beam – kladina, na ktorej sa mi nepodarilo prejsť na druhú stranu, keďže som neudržal rovnováhu a prvý krát som musel absolvovať trestný okruh.
Ďalšou boli Z Walls, kde je potrebné pomocou malých stupačiek a držadiel liezť pozdĺž steny postavenej z 3 častí v tvare písmena Z a na konci zazvoniť na zvonček. Tu sa viacerí súťažiaci neudržali, mne sa však podarilo splniť úlohu bez trestu.
Nasledovala Inverted wall – obrátená stena, ktorá sa nakláňala ku mne, túto som bez problémov preliezol.
Poslednou v tomto úseku bola Plate drag, kovová lodička so záťažou, ktorú bolo potrebné pritiahnuť si pomocou lana k sebe. Keď som úlohu splnil, nevedel som, čo ďalej, organizátor mi po chvíli vysvetlil, že je potrebné bremeno odtiahnuť aj späť, no nie s lanom, ale len uchopením krátkej reťaze.
Po splnení predchádzajúcej úlohy som začal cítiť stehná, no nevzdával som to a zvolil som taktiku indiánskeho behu – chvíľku poklus, chvíľku rýchlu chôdzu. Takto som sa dostal k Hurdles – jednoduchým prekážkam pripomínajúcim rampu, ktoré bolo potrebné preliezť. Žiaden problém.
Mal som za sebou viac ako 4 kilometre, no keďže som trať nepoznal naspamäť, nevedel som, koľko som už prebehol a ako ďaleko je do cieľa a tak, keď som obiehal pretekárov, ktorí mali na ruke športové hodinky, opýtal som sa, či už máme polovičku za sebou, čo mi na moju radosť potvrdili.
Pri úlohe Atlas carry ma čakala ťažká betónová guľa, ktorú bolo potrebné preniesť na určené miesto a späť, aj túto úlohu som zvládol a indiánskym behom som pokračoval v zdolávaní trate.
Sandbag carry je vrece s pieskom, ktoré som musel niesť na dlhšiu vzdialenosť. Keďže v minulosti som svojpomocne staval svoj rodinný dom, pamätal som si ešte na techniku prenášania ťažkých predmetov a vždy po pár metroch som si vrece prekladal z jedného pleca na druhé.
Ďalšou úlohou bol Hercules hoist, pri ktorej ma čakalo vrece s pieskom, ktoré som mal vytiahnuť pomocou kladky do výšky, táto úloha pre mňa tiež nebola ťažká.
V Military zone stačilo podliezť popod a preliezť ponad vojenské vozilo, čo bola malina. Ani prenášanie dvoch protitankových mín nebolo príliš náročné.
Pri hode oštepom (Spear Throw) som trafil terč, avšak oštep v ňom nezostal zabodnutý a tak som musel absolvovať moje druhé trestné kolo.
Počas lezenia popod ostnatý drôt (Barbed Wire Crawl) som sa zachytil o drôt, ktorý mi na zadku roztrhol nohavice, táto malá nepríjemnosť mi však nezabránila pokračovať, gate mi nepadali, ani mi z nich nič netrčalo. V tomto úseku už však bolo opäť viac piesku, do ktorého som sa slušne zabáral a tak sa moje pretekanie začínalo viac podobať na turistiku ako na beh.
Nasledoval Multi-rig, prekážka podobná Monkey baru, kde však neboli viaceré priečne, ale pozdĺžne umiestnené tyče, za ktorými nasledovali gymnastické kruhy. Po tyčiach som prerúčkoval ku kruhom, z ktorých som polovicu zvládol, no pred koncom som sa už neudržal a dotkol som sa zeme. V tomto prípade bola moja výška a váha mojou slabinou, „vďaka“ dvom metrom som musel krčiť kolená, aby som sa nedotkol zeme, zároveň som sa nemohol dobre rozkolísať, no a váha 107 kg mi tiež nepomohla. Nasledovalo preto tretie trestné kolo.
Po indiánsko – turistickom behu – nebehu som došiel k 6’ Wall (cca 1,8 m vysoká stena), ktorú som opäť bez problémov preliezol.
A-frame cargo je vysoká konštrukcia v tvare A, ktorú musí pretekár preliezť pomocou vratkej siete. U mňa bez problémov, komín na streche si vymetám sám, takže výšok sa nebojím.
Dunk wall je veľká jama plná mútnej vody, v ktorej je stena, popod ktorú je potrebné podliezť tak, že sa úplne ponoríte. Voda má farbu ako Ganga v Indii a viacerí súťažiaci, vrátane mňa váhali, kým sa odhodlali do nej ľahnúť. Však ale, čo by človek nespravil kvôli dobrému pocitu zo splnenia úlohy, tak som to dal.
Z vody som vyliezol celý mokrý a špinavý a pokračoval k Rope Climb – šplhu na lane. Vybral som si hrubšie, aby som mal pevnejší úchop, hoci som si nebol istý, či sa vyšplhám, nakoľko všetky laná boli poriadne mokré, no na moje prekvapenie to šlo celkom ľahko, techniku šplhu som si pamätal ešte zo školských čias.
Predposlednou prekážkou bola Slip wall, vysoká 45-stupňová stena s lanom pripevneným na vrchu. Stena bola šmykľavá od blata a vody, a preto som sa pri ťahaní musel dobre zaprieť nohami kolmo na stenu, hore som sa pritiahol a preliezol na druhú stranu. Aj tu som bol dosť zaskočený nešportovým správaním niektorých pretekárov, ktorí predbiehali tých, ktorí stáli v poradí na lano. Čo už, ľudia sme rôzni, nie každý asi dostal dobrú výchovu.
Posledným bol Fire jump, kde však žiaden oheň nehorel a len symbolicky tu boli uložené polienka, ktoré bolo možné prekročiť alebo preskočiť.
Po hodine a 13 minútach som bol v cieli, dostal som medailu, banán, tričko dva energetické nápoje a tým sa moje pretekanie na dnešný deň skončilo.
V nasledujúcich dňoch som si doma na stránke https://www.sportograf.com/en/event/12928 zakúpil a stiahol fotografie a vo výsledkovej listine som sa oboznámil so štatistikami. S mojimi výsledkami som celkom spokojný, z viac ako 3500 pretekárov som sa umiestnil v prvej polovici, povzbudením pre mňa je najmä zistenie, že vo svojich 49 rokoch som zdolal oveľa mladších súperov, pričom podľa môjho odhadu bol priemerný vek súťažiacich okolo 30 rokov.
Celkový dojem z pretekov Spartan Honor race na Záhorí hodnotím známkou dva mínus, páčila sa mi trať a súťažná atmosféra, vadilo mi nešportové správanie niektorých súťažiacich a trochu veľa komercie, a aj keď som si vedomý, že táto súťaž nie je charita, pre niekoho môže byť účastnícky poplatok príliš vysoký. Je otázne, či sa v budúcnosti na takomto podujatí zúčastním, bola to zaujímavá skúsenosť, previerka fyzických síl aj psychiky, uvidíme.
Na záver už len Aroo pre športovca, ktorý tragicky zahynul, osobne som ho nepoznal, no je mi ho ľúto. Aroo, aroo, aroo.