Čo si myslím o súčasnej politike na Slovensku?
Tri slová: vugárnosť, egoizmus a neodbornosť. Tieto pojmy podľa mňa vystihujú dianie v politike na Slovensku v posledných rokoch.
Vulgárnosť.
Sú to roky, bol som chlapec, ale predsa si matne spomínam na televízne spravodajstvo spred nástupu Mečiarových vlád. Predstavitelia vlády, poslanci parlamentu, alebo politici vo všeobecnosti – väčšinou páni v zrelom veku, slušne oblečení v oblekoch s viazankou, sa distingvovane vyjadrovali k spoločenskému dianiu, vo verejných vystúpeniach sa správali slušne a diplomaticky. To nie je nostalgia za socializmom a myslím, že ani spomienkový optimizmus. Takto to vtedy skutočne bolo. Samozrejme, že s obsahom politiky, ktorý potláčal slobodu, sa nestotožňujem. Ale malo to formu, a o kvalite legislatívneho procesu vo všeobecnosti svedčí to, že ešte dlho po 89. roku boli platné niektoré zákony, ktoré riešili rôznu odbornú problematiku.
S nástupom Vladimíra Mečiara došlo k zmene. Mečiar mal tiež oblek, ale bol autoritatívny, výbušný, často sarkastický až urážlivý. Pravidelne zosmiešňoval médiá a novinárov, voči politickým oponentom používal invektívy a často zosobňoval politické konflikty. Z jeho úst napr. odznelo: „Ja ti skopem prdel, ty sviniar jeden.“ Alebo: „Ešte raz sa ma to opýtaš, takú ti jebnem, že sa nespamätáš.“
Známe sú slová ministra vnútra Ľudovíta Hudeka, ktorý v októbri 1995 počas rozhovoru s riaditeľom SIS Ivanom Lexom na adresu vyšetrovateľa povedal: „No však ten, toho kopneme do gúľ.“
Nasledovali ďalší politici, ako Ján Slota, ktorý útočil najmä na Maďarov, močil na verejnosti, opakovane viac krát viedol vozidlo pod vplyvom alkoholu. S alkoholom za volantom mali problém aj ďalší, napr. Cuper, Duray, Farkas, Ďuračka.
Najväčší zlom podľa mňa nastal po roku 2010, kedy do politiky vstúpil Igor Matovič. S jeho príchodom do parlamentu táto inštitúcia úplne stratila posledné zvyšky zdania vážnosti, dalo by sa povedať, že zľudovela na úroveň dedinskej krčmy. Oblek nepotreboval, jeho vyjadrenia boli a sú plné urážok a detinského správania. Nerád to priznávam, ale spočiatku som mu fandil. Pokiaľ OĽaNO nebolo vo vláde, celkom slušne plnilo úlohu strážneho psa. Zlého, škaredého, večne štekajúceho, nepríjemného, ale užitočného. Avšak časom sa prejavilo, že Matovičove spôsoby vyjadrovania, si čiastočne, alebo úplne osvojili aj ďalší politici.
Výnimkou nie sú ani politici Smeru. Skôr by sa dalo povedať, že pokiaľ ide o nechutné vyjadrenia, prekonali aj Matoviča. Tak napr. Róbert Fico najmä voči novinárom opakovane používa vyjadrenia typu: „idioti“, „špinavé prostitútky“, „hady“ a „hyeny“. Svojich priaznivcov huckal slovami: „Zoberme palice, lopaty a poďme do národnej rady! Zoberme, lopaty a poďme na úrad vlády! Zoberte lopaty a poďme vybúchame to v tom parlamente.“ Vyjadril sa aj takto: „Rež a rúbaj do krve po Šimečkovej kotrbe“. „Keby som pána Jurisa teraz chytil, tak ho zaškrtím.“ „Ak stretnem Hegera, tento rožok mu vopchám do huby.“ „Facka mokrou rukou nie je urážka, ale vodoliečba.“ „Boha, my ich vyženieme, ani mastný fľak po nich nezostane.“
Najhlbšie dno prerazil v roku 2022 poslanec Smeru Ľuboš Blaha, ktorý na straníckom podujatí v Nitre pred zhromaždeným davom na adresu prezidentky Slovenskej republiky skandoval: „Čaputová je americká“ a dav zborovo doplnil „kurva“, čo sa niekoľko krát zopakovalo.
Politici nám svojim vyjadrovaním dávajú veľmi zlý príklad. Ľudia majú pocit, že už nie len krčmoví štamgasti, ale ktokoľvek sa môže na verejnosti expresívne vyjadriť voči inému, alebo že sa mu môže beztrestne vyhrážať, veď v médiách a na sociálnych sieťach to je bežné, tak prečo nie?
Egoizmus
Vraví sa, že politika je panské huncútstvo. Kto a z akých pohnútok vstupuje do politiky? Povedzme si úprimne, ak by ktokoľvek na Slovensku dostal ponuku, že sa môže stať poslancom parlamentu s platom a odmenami vo výške 5.000 až 6.000 €, kto by odmietol? Väčšina bežných ľudí, ktorí zarábajú podstatne menej, by po tejto možnosti bez váhania skočila. Je to sebecké správanie? Nemyslím si. Je to prirodzené. Keďže väčšina občanov nikdy nedosiahne takúto úroveň príjmov, určite by si rada finančne prilepšila a zabezpečila svoje rodiny. Otázka znie, ako by sme s touto šancou naložili. Je rozdiel, či by sme túto príležitosť zobrali ako výzvu s vedomím, že v zákonodarnom zbore svojim hlasovaním môžeme prispieť k lepšiemu životu spoluobčanov, alebo či nás to nezaujíma a budeme hlasovať tak, ako nám povie predseda a stranícke vedenie, alebo, v tom najhoršom prípade, tam pôjdeme s tým, že sa plánujeme nabaliť, získame kontakty na vplyvných ľudí, zapojíme sa kšeftov, korupcie a pod.
Všetko sú to však len hypotetické otázky. Len výnimočne sa stane, že etablované politické strany oslovia bežného občana, aby vstúpil do politického boja ako kandidát na poslanca parlamentu. Pre strany je dôležité, aby oslovili čo najviac voličov, čiže aby získali viac mandátov, ako ich súperi, aby zvolení poslanci boli voči strane lojálni a napĺňali ich programové priority. Túto požiadavku spĺňajú predovšetkým verejne obľúbení a známi členovia strany, pri ktorých je minimálne riziko odklonenia sa od vedenia. Kto chce v tomto jadre zotrvať, musí hlasovať tak, ako rozhodne strana, nesmie verejne vysloviť vlastný názor, ktorý nekorešponduje s oficiálnym stanoviskom, skrátka musí byť egoista, musí „držať hubu a krok“. Dôsledkom tohto prístupu je, že v politike sa len výnimočne objavia nové tváre a ak sa tak stane, tak len v nových politických projektoch, v pozadí ktorých sú často finančne zabezpečení podnikatelia alebo finančné skupiny, ktoré tak robia z vlastných pohnútok. Napríklad ovplyvňovania verejnej mienky, alebo prípravy a schválenia legislatívy, ktorá je šitá pre konkrétnu osobu alebo malú skupinu osôb. Spoločnosť ako celok pre nich nie je dôležitá. A tu sme opäť pri spomínanom egoizme.
Jedným z prejavov egoizmu môže byť otázka motivácie vstupu do politiky a zotrvania v nej, na druhej strane však aj v prípade vznešených cieľov a dobrého úmyslu, môže egoizmus napáchať obrovské škody. Pripomeňme si známu hlášku z dielne Lasicu a Satinského: „Občania, ktorí ešte neboli ministrami, nech sa hlásia u súdruha Žinčicu.“ Táto typická črta našich politikov, snaha byť predsedom strany, aj keď malej a bezvýznamnej, mimoriadne škodí verejnému blahu a spoločnosti, ktorá by sa mala spájať a nachádzať podobné záujmy. U nás však politika nespája, ale rozdeľuje a len výnimočne sa nájdu také osobnosti, ktoré sú ochotné podriadiť vlastné záujmy spoločnému cieľu. A tak sa počet politických strán dlhodobo pohybuje cez číslicu 100, pričom len do 10 z nich má reálne aktivity a šancu niečo zmeniť alebo ovplyvniť. Pokiaľ sa čestní politici na Slovensku nenaučia spájať a spolupracovať v prospech občanov, dávajú priestor tým druhým, ktorí sú ochotní spojiť sa aj s čertom, len aby nestratili svoju moc.
Neodbornosť.
Myslím si, že legislatíva, prameniaca z našej ústavy, je v prípade prístupu k voleným funkciám veľmi voľná. Nemusíme ísť rovno k parlamentu, začnime pri starostoch a primátoroch. Nebudem si všímať vekovú hranicu, ani otázku bezúhonnosti, ktorá by (v prípade zahladenia odsúdenia) tiež stála za diskusiu. Pristavím sa len pri požiadavke na vzdelanie. Kandidát na starostu nemusí mať žiadne vzdelanie. Ani len ukončenú základnú školu. Nechápem, ako môže viesť obec človek, ktorý nerozumie písanému textu, alebo nevie vypočítať rozdiel medzi príjmami a výdavkami. Som presvedčený, že absentujúca podmienka na úroveň vzdelania, v konečnom dôsledku škodí obyvateľom obcí, ktorí si zvolia starostu bez akýchkoľvek elementárnych znalostí matematiky či gramatiky.
V prípade neodbornosti starostu či poslancov obecného zastupiteľstva hrozí škoda pre obec a jej obyvateľov. Avšak, ak máme laikov, bez akejkoľvek odbornosti a skúseností v parlamente, nehrozí škoda len pre obmedzený okruh osôb, ale pre celý štát. Národná rada SR je ústavodarný a zákonodarný orgán. Poslanci parlamentu prijímajú zákony, ktoré na dlhé desaťročia ovplyvňujú chod spoločnosti. Reálne sa však ani v prípade kandidátov na poslancov parlamentu nevyžaduje žiadne vzdelanie, bezúhonnosť sa aj tu preukazuje len výpisom z registra trestov, nie odpisom (kde sa uvádzajú aj zahladené odsúdenia) a veková hranica je oproti starostom obcí ešte znížená až na 21 rokov. Zamyslime sa, aké životné skúsenosti má človek vo veku 21 rokov, ktorý nemusí mať ani len maturitu alebo výučný list? Akým prínosom má byť v zákonodarnom zbore? Nechcem nikoho znevažovať. Aj ja som si na prahu dospelosti myslel, že viem o čom je život, že všetko chápem a som schopný o čomkoľvek diskutovať. No dnes, vo veku 50 rokov som si vedomý, že môj rozhľad bol obmedzený len na to, čo som sám videl a zažil, určite som nemal toľko skúseností, ako o 10, 20, či o 30 rokov neskôr.
Mám pocit, že by nebolo na škodu, ak by podmienkou na získanie poslaneckého mandátu, bolo o. i. dosiahnutie veku min. 30 rokov a preukázanie aspoň strednej úrovne vzdelania. Osobne by som k tomu pripojil aj úspešné absolvovanie psychotestov, no obávam sa, že možno polovica súčasných poslancov by cez ne neprešla.
S odbornosťou a morálnymi vlastnosťami poslancov súvisí aj kvalita legislatívneho procesu. Legislatívne pravidlá sa v parlamente často obchádzajú alebo otvorene nerešpektujú. Logický postup by mal byť taký, že k zákonodarnej iniciatíve poslanca, ktorý sa domnieva, že vymyslel niečo užitočné, by sa malo vyjadriť príslušné ministerstvo, potom by sa to malo prerokovať vo výboroch a napokon sa o tom musí normálne diskutovať v pléne. Bohužiaľ, zneužíva sa skrátené konanie, určené na mimoriadne okolnosti a schvaľujú sa zákony, ktoré sa potom aj niekoľko krát opravujú a menia. To je tá neodbornosť. Ak by takto pracoval ktokoľvek, či už vo verejnej správe alebo v súkromnom podniku, pravdepodobne by prišiel o odmeny, znížil by sa mu plat, alebo by ho zamestnávateľ prepustil a ešte by od neho vymáhal náhradu vniknutej škody. Poslanci, členovia vlády a politickí nominanti v štátnych inštitúciách akoby mali imunitu. No nemajú a občania by im chyby nemali tolerovať.
Čakám a dúfam, že do politiky vstúpi viac slušných, morálne nepoškvrnených a odborne zdaných jednotlivcov, ktorí nám dajú nádej, že nie sme stratení a že táto krajina má budúcnosť. Ako ich však dostať do politiky, ktorá je viac menej uzavretým klubom, v rukách vplyvných a bohatých, to neviem. Možno, ak ustúpi egoizmus niektorých predstaviteľov politických strán a oslovia na spoluprácu tých správnych ľudí, spolu vytvoria tím budúcnosti Slovenska. Niekde som čítal názor, že by nebolo od veci pripraviť tieňový vládny kabinet. Ja viem, existuje riziko, že ak sa otvorene spoja liberáli s konzervatívcami, obaja si môžu pohnevať svojich voličov a tí budú sklamaní a nepôjdu k voľbám, alebo si vyberú extrém. Preto je ľuďom potrebné vysvetľovať, o čom sú liberálne a o čom konzervatívne hodnoty, že to nie je len o agende LGBT, alebo o potratoch. Alebo je?