V Poľsku som bol naposledy asi pred 30 rokmi, kedy som ako tisícky iných našincov cestoval na známe trhy v Novom Targu. Odvtedy som tam nebol. Ale lákalo ma. Často sme si s manželkou vraveli, že by sme mohli navštíviť Krakow, mesto kráľov a umenia. Nejako nám to však celé roky nevychádzalo, raz bol taký dôvod, potom zase iný. Minulý rok sme boli na klasickej dovolenke v Turecku. Horúčavy cez 40 stupňov, more teplé ako čaj, žiadne osvieženie. Povedal som si dosť. Dobrovoľne si ubližovať, variť sa zaživa, nie je nič pre mňa. Radšej pôjdem do Poľska k Baltskému moru, ktoré má 20 stupňov, ako toto. A tak som tento rok neplánoval žiaden pobyt v južnej Európe, tobôž nie v Turecku. Stále viac som uvažoval na Poľskom, až som sa rozhodol, že nastal ten správny čas. V polovici júla som presvedčil manželku a vycestovali sme. Našim individuálnym poznávačkam v minulosti predchádzalo kupovanie bedekrov, študovanie máp, prípravy a plánovanie, v ktorých hoteloch budeme bývať, ktoré pamiatky navštívime a pod. Tentokrát to bolo spontánne. Bez prípravy, bez plánovania.
V stredu ráno 16. júla sme nasadli do auta a vyrazili smer Krakow. Cesty na Slovensku celkom slušne poznám, takže som sa jednoducho orientoval na Trstenú, kde som si pred ďalšou jazdou plánoval zapnúť navigáciu. To som však nevedel, že za Podsuchou, smerom na Ružomberok prebieha oprava cestného mostíka a že sa tam takmer pol hodinu zdržíme. Dopravu riadil semafor, čo nebolo najlepším riešením, na sever spomínaná polhodinová kolóna, smerom na juh žiadne zdržanie. Niekto sa mohol zamyslieť a riadiť premávku ručne. Pri príjazde k hranici s Poľskom sme si uvedomili, že sme vyhladli a tak sme naposledy využili ponuku slovenskej kuchyne a v motoreste Jelešňa sme sa slušne najedli. Čašníčka rozprávala typicky oravsky mäkko a tak som sa cítil skoro ako doma pod Poľanou.
Po prechode hranice sme už s pomocou navigácie smerovali na Krakow. Povedal som si, že sa budem riadiť heslom „cesta je cieľ“ a tak som nastavil cesty bez spoplatnenia s tým, že uvidíme aj vidiek, veď sa nemáme kam ponáhľať. Cesty v Poľsku sú trochu iné. Veľa sa v poslednej dobe píše o tom, koľko diaľnic oproti nám vybudovali. Ja som však počul aj príbehy o tom, že na poľských štvorprúdovkách môžeš čakať čokoľvek, aj križovatku so semaformi, či prechod pre chodcov uprostred ničoho. Pravda je na oboch stranách. Cestou na sever sme zažili najmä cesty s množstvom dopravných značiek, spomaľujúcich rýchlosť na 70, 60, či 50 km/h. Bežné sú štvorprúdovky s odbočkami bez odbočovacieho alebo pripájacieho pruhu. Keďže maximálnu rýchlosť jazdy dodržiavam u nás doma, nemal som problém dodržiavať ju aj v Poľsku. Len som si niekedy pripadal, že ostatným prekážam. No nikto na mňa netrúbil, neblikal, vodiči sa správali slušne. Tu musím podotknúť, že počas 6 dní sme stretávali takmer výlučne vozidlá s poľskými ešpézetkami. Slovenské čísla sme videli raz, v posledný deň, už smerom k slovenskej hranici, českých možno 5 – 6, raz belgické, pár ukrajinských. Cítil som sa výnimočne. Zároveň ma prekvapila absencia dopravných hliadok. Najazdili sme vyše 2000 km a len jeden krát sme videli dopravákov, zastavujúcich vozidlá, aj to až pri Gdyni. Možno sme mali šťastie, ale po celý čas sme nezaznamenali žiadnu dopravnú nehodu.
Pred Krakowom sme si uvedomili, že by bolo vhodné nájsť si ubytovanie, preto sme si na čerpacej stanici cez Booking pozreli pár hotelov a manželka našla Benefis Boutique Hotel v tichej centrálnej časti, pár krokov od Visly a kúsok od hradu Wawel. Ubytovanie pekné, parkovanie vo dvore. Po registrácii sme vyrazili do centra. Na nábreží Visly sa pohybovalo množstvo turistov, avšak žiadne davy, ktoré by nás unášali ako prúd rieky. Naše kroky prirodzene smerovali k najbližšiemu orientačnému bodu – Wawelskému hradu. Tento rozľahlý opevnený hrad na kopci, slúžil s prestávkami od 11. až 17. storočia ako sídlo poľských kráľov. K hradu sme sa dostali až okolo tretej popoludní a neboli sme si istí, či sú ešte dostupné lístky na jeho prehliadku. No značný počet ľudí, vstupujúcich do hlavnej brány, nám dodal nádej, že snáď ešte niečo uvidíme. Pri vstupe sa pri pokladni nazbieralo dosť návštevníkov, čas vstupu do priestorov paláca sa blížil, preto sa manželka išla pozrieť, či na nádvorí nie je aj ďalšia pokladňa. Pokladne tam boli ešte dve a manželka podľa dohody kúpila lístky do častí Zámok I. a Zámok II. Vzhľadom na množstvo okruhov a priestorov sa nám zvolená možnosť javila ako najvhodnejšia. Úprimne však poviem, že z prehliadky som bol mierne sklamaný. Priestory paláca boli veľké a pekné, zväčša však slúžili ako obrazáreň a my, ktorí nie sme znalcami umenia, sme si ich veľmi neužili. Zaujal ma tu len triptych s názvom Posledný súd, ktorý podľa predlohy Hieronyma Boscha niekedy v polovici 16. storočia namaľoval neznámy umelec. Chýbal nám sprievodca, ktorému by sme rozumeli, audiosprievodca nemal v ponuke lokalizovanú slovenčinu ani češtinu. Po opustení priestorov paláca sme vyšli na nádvorie, kde sme sa osviežili, prvý krát som ochutnal miestne pivo, nebolo zlé, ale bolo menej horké, ako môj obľúbený Urpiner. Nádvorie je vkusne upravené, manželku zaujala kvetinová výsadba. V opačnom, protiľahlom rohu sa nachádza bašta, ktorá slúži aj ako vyhliadka a dá sa na ňu vystúpiť, čo sme využili. Výhľady boli pekné, no najzaujímavejšiu – starú časť mesta z nej nevidieť, keďže pohľadu prekáža strecha hradu. Z hradu sme zamierili do pešej zóny starého mesta. Sčasti sme využili park Planty, štyri kilometre prepojených záhrad s chodníkmi, stromami a trávnikmi obkolesujúcimi historické centrum Krakowa. Takto sme sa dostali na hlavné námestie, kde sa nachádza stredoveká tržnica – Sukiennice. V čase našej návštevy tu boli najmä typické turistické lapače v podobe stánkov so suvenírmi, často výrobky z jantáru, prívesky a pod. Po obvode námestia sa nachádza vedľa seba množstvo reštaurácií, popri ktorých jazdia koče s turistami, ťahané koňmi. Nahliadli sme do Mariánskeho kostola s krásnou výzdobou, prešli sme pár uličiek v okolí a okolo pol deviatej večer sme sa presunuli do hotela. Po 5 hodinách šoférovania a 5 hodinách prehliadky hradu a mesta som mal na prvý deň dosť. Aj zajtra je deň.
Na druhý deň sme opustili hotel, preparkovali vozidlo do nákupného centra Galeria Krakowska a pred desiatou hodinou sme sa dostavili na Pijarskú ul., kde sa nachádza Múzeum kniežat Czartoryských. Našim prvoradým cieľom návštevy bola Dáma s hranostajom, ktorá spolu s Poslednou večerou a Monou Lisou patrí medzi najznámejšie diela majstra Leonarda da Vinci. Múzeum je veľmi zaujímavé, obsahuje rozličné zbierky obrazov, starožitných zbraní a artefaktov z Egypta. Samotná Dáma je umiestnená v tmavej miestnosti, je jemne nasvietená, pred obrazom je umiestnená lavička, na ktorej je možné si posedieť a kochať sa.
Popoludní sme pokračovali v ceste na sever. Čakala nás takmer sedemhodinová cesta autom, prerušená prestávkami. Obedovali sme v reštaurácii Echa Leśne pri diaľnici. Bol tu aj McDonald’s, ale chceli sme viac poznať poľskú kuchyňu, preto sme mekáču dali košom. Vybrané jedlo, plnená hydinová rolka, celkom ušlo, dojem mi pokazili len pečené zemiaky, jednak preto, že boli opekané v škaredej, chrastavej šupke a tiež z dôvodu, že vypadali ako pečené v pahrebe, čierne, ako reklama na rakovinu. Zaujímavou bola obloha z 3 druhov šalátov, strúhaná mrkva, kvasená čalamáda a červená repa. Aj neskôr som si všimol, že poliaci zvyknú používať namiesto čerstvej zeleniny kvasenú kapustu alebo čalamádu, čo už u nás nie je veľmi zvykom. Počas jedla sme si našli ďalšie ubytovanie. Plánovali sme navštíviť hrad Malbork, preto sme si zvolili Hotel nad Vislou, vzdialený len 15 km od Malborku.
Kúsok za Varšavou mi navigácia „poradila“, že našla vhodnejšiu trasu, s otázkou, či ju chcem využiť. Vzhľadom na očakávané popoludňajšie cestné zápchy v okolí hlavného mesta, som klepol „áno“ a vzápätí sme dokonale spoznali poľský vidiek. Z diaľnice sme odbočili na vedľajšiu cestu, potom na miestnu cestu, z nej na poľnú cestu a napokon na cestu, ktorú s čistým svedomím môžem označiť ako tankodrom. Ktorá umelá inteligencia, alebo živá neinteligencia tieto cesty do máp zapracovala ako vhodné alternatívy, tej by som odporúčal sa po nich previesť a užiť si ich. Náležite poučení sme zvyšok cesty „lákavé ponuky“ na zmenu trasy nevyužili.
Večer, tesne pred západom slnka, sme dorazili k hradu Malbork. Milo nás prekvapila informácia, že nastávajúci víkend, od piatka až do nedele, sa na hrade koná festival stredovekej kultúry a v rámci neho aj obliehanie Malborku. Následne sme sa presunuli na hotel, kde sme sa ubytovali, ja som požiadal o jedno čapované pivo a išli sme spať. Ráno sme si našli a rezervovali ubytovanie v Gdansku a pred desiatou sme sa presunuli ku hradu, kde to už žilo a návštevníci individuálne alebo v skupinách sa vydávali na prehliadky. V informačnej kancelárii sme zistili, že kompletná prehliadky trvá 3 až 4 hodiny, čo sa nám zdalo dosť veľa. Nevedeli sme, čo od hradu očakávať, či nájdeme len prázdne miestnosti, výstavu obrazov, alebo plne vybavený a zariadený hrad. Spýtal som sa preto, čo sa v hrade nachádza a či sa oplatí navštíviť interiéry. Pani nás presvedčila, aby sme si prezreli celý hrad, poradila nám, že pri pokladni poskytujú aj audiosprievodcu v češtine. Vydali sme sa na prehliadku so slúchadlami na hlavách a fotoaparátom v ruke. V Malborku je čo obdivovať. Táto stredoveká pevnosť z konca 13. storočia je pre nás nevšedná a zaujímavá najmä tým, že je celá postavená z červených tehál. Údajne je to najväčší hrad na svete postavený len z tehál. Má niekoľko nádvorí, brán, rozľahlé priestory v podzemí, je to obrovský komplex. Veľmi sme si užili celý areál a to najmä vďaka pútavému rozprávaniu, ktoré poskytoval audiosprievodca. Ten má integrovaný snímač polohy a preto všade, kam sme sa pohli, nám poskytoval aktuálne informácie o danom priestore. Neviem kto rozprávačovi prepožičal svoj hlas, ak však niekto obľubuje cestopisy Donutila a Bartošku, môže očakávať rovnako príjemné rozprávanie. To sa tematicky prelína so zvukmi stredovekej kuchyne, erdžania koní, alebo bojového virvaru a štrngania zbroje. Po prehliadke nádvorí a interiérov sme sa prešli aj po obvode hradu, kde pokračoval program stredovekých slávností. V jednom z mnohých stánkov sme sa dobre najedli, prešli sme sa, pristavili sa pri dvojitom dueli rytierov, skrátka, užívali sme si krásny deň a očarujúce prostredie. Lákalo nás aj večerné obliehanie a dobývanie Malborku, avšak to malo plánovaný začiatok až po 22. hodine, preto sme nečakali a okolo tretej popoludní sme pokračovali smerom na Gdansk.
Do Gdansku sme prišli asi po hodine jazdy, navigácia nás viedla do úplného stredu mesta, až sme sa ocitli pred pešou zónou so zákazom vjazdu a opodiaľ postávajúcou policajnou hliadku. Aby som neblokoval úzku cestu, vyslal som k policajtom rýchlu spojku, moju manželku, aby zistila, či môžeme pokračovať v jazde ku hotelu, kde sme mali zabezpečené aj parkovanie. Policajti súhlasne prikývli, poznali situáciu, po príjazde k hotelu sme zistili, že ich stanica je takmer v susedstve. Poloha hotela Artus už nemohla byť skutočne viac v centre, oproti okien sme mali výhľad na Konkatedrálnu baziliku Nanebovzatia najsvätejšej Panny Márie v Gdansku, skrátka Mariánsku baziliku, ktorá je najväčším tehlovým kostolom sveta. Za najbližším rohom je už Dluga ulica, ktorá vedie od Zlatej brány k Zelenej bráne a tvorí súčasť Kráľovskej cesty, najvýznamnejšej časti historického centra. Okrem spomenutých brán sme obdivovali aj Horskú bránu (Brama Wyżynna), predbránie, starú radnicu, starobylé, zdobené priečelia domov, či Neptúnovu fontánu. Dlhá ulica v spodnej časti mení svoj názov na Dlhý trh, ktorý nás popod Zelenú bránu priviedol k takmer stojacej vodnej hladine. Tú som najskôr považoval za umelý kanál, alebo rameno rieky Visla. Až mapa mi prezradila, že sme sa dostali k Starej Motławe. Na brehoch Motławy je množstvo reštaurácií a barov, sú tu však aj historické objekty, napr. prístavný žeriav, súčasť Žeriavovej brány, alebo iné zaujímavosti, ako ruské koleso Amber Sky, budova filharmónie, Námorné múzeum, či kolotoč v retro štýle. Pri brehoch kotvia väčšie aj menšie lode, niektoré z nich slúžia ako výletné plavidlá a dá sa nimi plaviť až na polostrov Hel. Zaujímalo ma, aký je mechanizmus otvárania mostov, ktoré stoja len dva až tri metre nad hladinou a zistil som, že jeden z mostov sa otváral odklopením celého mostu do výšky, ďalší sa otočil okolo stredového piliera tak, že most pozdĺžne rozdelil tok na dve polovice, po ktorých sa následne dalo plaviť. Táto časť mesta spolu s pešou zónou okolo Dlhej ulice patrí medzi najatraktívnejšie a turisticky najvyhľadávanejšie. Tomu zodpovedajú aj ceny v reštauráciách, kde sa ceny jedál pohybujú v prepočte od 20 € vyššie. Počas večere sa objavila krátka ale intenzívna prehánka, ktorá vyprázdnila nábrežie a bleskovo zvýšila obsadenosť gastronomických zariadení. Po dobrom jedle sme sa pomaly vracali k hotelu, pri Mariánskej bazilike sme si všimli, že dnešný večer sa tu koná organový koncert. Keďže mám rád duchovnú chrámovú atmosféru, na koncert som si kúpil vstupenku a najbližšiu hodinu som strávil podriemkavajúc v šere kostola.
Nasledujúci deň sme vstali tak trochu nevyspatí. Centrálna poloha hotela, izba na prvom poschodí smerom do ulice, si vybrali svoju daň v podobe hluku. Mladšie ročníky sa v meste bavili do skorých ranných hodín, dalo sa to však očakávať, turistická sezóna je v plnom prúde. Dnes sme si naplánovali výlet na polostrov Hel. Išli sme okolo Gdyne, cesta z Gdanska na koniec polostrova, do rovnomennej obce Hel, trvala dve hodiny. Tento 35 kilometrov dlhý a priemerne 1 – 3 kilometre široký výbežok, tvoriaci Pucký záliv, má krásne pláže s bielym pieskom. Na jeho konci je prístav pre rybárske lode a stredne veľké plavidlá, ktoré sem vozia turistov. Nachádza sa tu tiež Fokarium – záchranná stanica pre tulene, ktorá je za poplatok verejnosti prístupná a veľmi vyhľadávaná. Pre milovníkov vojenskej histórie sú tu sprístupnené rôzne obranné zariadenia a betónové bunkre. Niekde som sa dočítal, že na Hel premáva autobusová linka s číslo 666. Bol som zvedavý, či je to pravda, pozeral som na každý autobus, ktorý okolo nás prešiel, skontroloval som aj cestovné poriadky na zastávkach. Nie, 666 asi zakázali, premáva tam linka 669. Navštívili sme 40 metrov vysoký maják, poprechádzali sme sa po pieskovej pláži, ktorá má v tejto časti zopár naplavených konárov, celkovo je však dosť čistá. Na miestnej pláži bolo v tomto čase vrcholiaceho leta niekoľko desiatok rekreantov, zopár ich bolo aj vo vode. Pôvodne som sa tiež plánoval okúpať, podľa dlhodobých predpovedí mohlo mať more aj cez 20 stupňov, avšak realita bola iná. Údajne to bolo 18 stupňov, ale pocitovo by som hádal aj menej. Aj keď sme sa nekúpali, pre pocit, že sme boli v Baltskom mori, sme si v ňom omočili nohy aspoň po kolená. Prešli sme sa, posedeli na piesku a pred šestnástou sme sa vydali na cestu späť. V polovici polostrova som neodolal a ešte raz zastavil pri malej obci. Zaujímalo ma, ako vypadajú pláže aj v ďalších častiach. Po 10 minútach chôdze sme sa dostali na breh mora, pláž bola rovnako pekná, piesková, úplne čistá, more rovnako studené. Pripadalo mi to tak, že sa tu slnia a kúpu najmä miestni obyvatelia. Po necelej hodine sme sa s morom definitívne rozlúčili a pokračovali v jazde. Keďže na polostrov vedie jediná prístupová cesta, miestami sa tvorili zápchy s kolónami. Dalo sa to však zvládnuť a večer sme vrátili do nášho hotela v Gdansku.
V Gdansku bolo stále čo obdivovať, absolvovali sme večernú prechádzku, počas ktorej sme videli budovu Veľkej zbrojnice, historickej tržnice, Kostol svätej Kataríny – najstarší kostol v Gdansku. Na ostrovčeku, ktorý vznikol rozdelením kanála Radunia, stojí Dom mlynárskeho cechu, ktorý vyzerá obzvlášť zaujímavo z neďalekého Chlebového mosta, na ktorom visí množstvo visiacich zámkov, podobne ako pri parížskom Notre Dame. Aj tento most je známy ako Most lásky. Pokračovali sme popri kanáli, Veľkom a Malom mlyne, modernej svietiacej Fontáne Heweliusza, okolo Múzea 2. svetovej vojny, až sme sa opätovne dostali k Motławe. Mali sme tak možnosť pozrieť si nábrežie za súmraku, vodnú hladinu osvetlenú žiarou z okolitých budov a plávajúcich lodí. Romantikoš.
Ráno sme sa zbalili a rozlúčili sa so severným Poľskom. Subjektívne konštatujem, že Gdansk na mňa urobil väčší dojem ako Krakow. Mesto ponúka oveľa viac histórie a zaujímavostí, ako však vravím, je to len môj pocit. Namierili sme si to na juh, viac ako šesťhodinovú cestu sme pár krát prerušili, jedli sme až kúsok pred mestom Wroclaw. Vzhľadom k absencii klasických reštaurácií popri ceste, sme sa museli uspokojiť s menu z McDonald’s. Vo Wroclawe sme si rezervovali izbu v Radisson Blu Hoteli, ktorý má geniálnu polohu a keďže sme rezerváciu robili takpovediac last minute, dostali sme aj peknú izbu za slušnú cenu. Spolu s izbou sme si ako zvyčajne rezervovali aj parkovacie miesto, no keď mi slečna na recepcii oznámila, že parkovanie v podzemí hotela nás vyjde na 110 zlotých na noc (cez 25 €), poďakoval som sa a išiel hľadať parkovanie v okolí. Oproti bolo parkovisko patriace múzeu, tu však bola cena až 150 zlotých, podobne aj v „jame“ opodiaľ. Keď som už myslel, že to vzdám a zaplatím za miesto pod zemou, hneď vedľa hotela som našiel voľné miesto na parkovisku, kde sa cena účtovala za každých začatých 15 minút, s výnimkou nočnej doby a celkovo nás státie do 11. hodiny nasledujúceho dňa vyšlo na 25 zlotých. Z hotela sme sa vydali do večerného mesta. Geniálna poloha znamená, že hotel stojí na okraji starého mesta, dosť ďaleko od nočného ruchu, avšak blízko nábrežia, kúsok od ostrovov na rieke Odre, vďaka ktorým má Wroclaw pomenovanie „Benátky severu“, alebo aj „Mesto stoviek mostov“. Tých ostrovov je údajne 12, najväčším je Wielka Wyspa, najmenším Wyspa Daliowa. Popri rieke sme zamierili k ostrovom. Najskôr cez Pieskový most na ostrov Piasek a cez Tumski most na „ostrov Tumski“, ktorý je v úvodzovkách, keďže niektoré kanály boli v minulosti zasypané a preto už v skutočnosti nie je ostrovom. Mimochodom, aj Tumski most je mostom lásky, na ktorom visia zámky zamilovaných. V tejto časti sú najzaujímavejšími cirkevné budovy, Kostol sv. kríža zo 14. storočia, v ktorého spodnej časti je umiestnený Kostol sv. Bartolomeja. Dva kostoly v jednom objekte nad sebou, ešte som o niečom podobnom nepočul. O pár metrov ďalej je Katedrála sv. Jána Krstiteľa z 13. storočia. Odtiaľto sme pokračovali smerom do centra, prešli sme cez ostrovy Piasek, Mlynska, Bielarska a po Univerzitnom moste ponad Odru. Pokračovali sme uličkami starého mesta až na Wroclawski Rynek – hlavné námestie. Podobne ako v Krakowe, aj toto námestie má štvorcový pôdorys so stavbami vo vnútri štvorca. Po obvode aj vo vnútri námestia je množstvo reštaurácií a barov. Budovy majú krásne priečelia, každé iné, zdobené, podobne ako v predošlých mestách, ktoré sme v Poľsku navštívili. Zvlášť zaujímavá je budova starej radnice s hodinovou vežou, o ktorej som si myslel, že je to kostol, no mýlil som sa. V kaviarni sme sa posilnili a na hotel sme sa vracali okolo Katedrály sv. Márie Magdalény s dvomi vežami, vo výške 45 metrov spojenými mostíkom (ľudovo nazývaným „most čarodejníc“). Kúsok ďalej sme si posedeli v barokovej záhrade Ossolineum, zvyšok cesty sme prešli popri rieke. Takmer som zabudol, mesto Wroclaw, okrem už spomenutých prívlastkov, môžeme pokojne nazvať aj mestom trpaslíkov. V 80. rokoch minulého storočia vzniklo v meste protestné hnutie, v rámci ktorého študenti, či umelci maľovali na fasády škriatkov. Po roku 2001 tu umelci v uliciach rozmiestňujú trpaslíkov, odliatych z kovu. Ich počet nie je známy, ale rýchlo rastie, oficiálne ich je vyše 160, niekde sa uvádza počet 300, no údajne ich môže byť až 800. Niektorí robia reklamu prevádzkam, pri ktorých stoja, napríklad pri drogérii je trpaslík mastičkár, ďalší pri pekárni ponúka rožky. Je to však veľmi milé, ako stvorené pre deti, lepšie ako chytanie pokémonov.
Nasledujúce ráno sme si ešte raz prešli niektoré z ostrovov, pozreli sme si interiér tržnice a vybrali sme sa k poslednej atrakcii, ktorú sme plánovali navštíviť. Tou bola Sky Tower, 212 metrov vysoká veža, súčasť nákupného centra. Po zaplatení vstupného sme sa vyviezli na 49. poschodie veže, kde sme si užili krásne výhľady na mesto a široké okolie.
Z Wroclawi nás už čakala len cesta domov, smerom na Tešín a cez Kysuce, viac ako 6 hodín a vyše 450 km. Časť poľskej diaľnice A4 bola dočasne otvorená bez spoplatnenia, čo som po šiestich dňoch šoférovania celkom rád využil a s prekvapením som zistil, že na týchto úsekoch cesty je povolená rýchlosť 140 km/h. Tak som trošku pridal. Na záver nášho cestovania spokojne konštatujem, že Poľsko sa mi páčilo, som rád, že sme ho konečne navštívili, určite by sme mali čo obdivovať aj v iných mestách, či na pobreží. Možno na sever niekedy zavítame znovu. A ak bude mať more cez 20 stupňov, snáď sa aj okúpem.