Hneď na úvod sa priznám, že tento článok má klamlivý nadpis. V Ríme sme neprežili prázdniny, len štvordňový predĺžený víkend v polovici septembra. Ale znie to dobre.
Na desiate výročie sobáša sme s manželkou boli v Paríži. Dvadsiate výročie budeme mať až o rok a pol, ale ja som už dávno chcel vidieť Rím. Preto som pre nás naplánoval pobyt na konci leta, kedy už nepanujú letné horúčavy a predpokladal som menšie davy turistov, ako počas hlavnej sezóny. Ako sa dočítate, tento predpoklad bol mylný. Letenky aj hotel som začal hľadať už koncom júna a definitívne som ich zabookoval v júli, čo bol najvyšší čas, keďže 90 percent ubytovacích kapacít na náš termín už bolo v Ríme vypredaných. Pôvodne som zvažoval, že do Ríma pocestujeme vlakom alebo autom, keďže nerád lietam, avšak let sa ukázal ako najjednoduchší spôsob prepravy a tak, hoci nerád, som kúpil letenky.
Štvrtok 14.9.2023
Vstávame o 01:30 a keďže deti spia, potichu odchádzame z domu. Pred piatou ráno prichádzame na Parkpatz C letiska Schwechat pri Viedni, check-in som urobil pred dvomi dňami elektronicky a bez problémov prechádzame bezpečnostnou kontrolou na odbavenie. O 06:40 odlietame do Ríma spoločnosťou Austrian Airlines. 08:10 pristávame na letisku Fiumicino, ktoré leží pri mori na západ od Ríma, je najfrekventovanejším letiskom v Taliansku a šiestym najfrekventovanejším v Európe.
Trochu dohovárame automatu na lístky na vlak, ktorý funguje v talianskom režime (má čas), no napokon dva lístky po 14 € vytlačí a tak o 09:08 stíhame odchod vlaku Leonardo Express, ktorým sa za 30 minút dostávame na stanicu Termini v Ríme. Prestupujeme na metro na červenú linku A, vystupujeme na stanici Lepanto. Počas jazdy metrom zachytíme oznam, ktorý začína slovom: „Prosíme …..“ a pokračuje v taliančine. Tento oznam sa opakuje pri výjazde aj z iných staníc. Nakoniec zisťujeme, že oznam znie: „Prossima fermata …(Lepanto, Otaviano, Republica,…) – Nasledujúca zastávka ….(Lepanto, Otaviano, Republica,…). Metro v Ríme v porovnaní s Parížom je iné. Premáva v dlhších intervaloch – cca 5 až 10 minút (v Paríži každé 2 minúty), tým pádom je plnšie a nie je výtvarne upravené, preto zastávky metra nie sú až tak vizuálne zaujímavé. A napríklad oproti pražskému metru, v ktorom fúka a je tam prievan, v rímskom metre je teplo.
Na ubytovanie na ul. Via Germanico, pár blokov od Vatikánu, prichádzame o 10:30 po krátkom blúdení, nie je hotel ako hotel a ani Little Rose Rooms nie je to isté ako Little Rose Haven. Vrátnik volá recepčnej Barbare, odovzdáva mi telefón a Barbara na mňa anglicky spustí informácie, ja nestíham, hapkám, že sme tu a čakáme. Barbara prichádza o 10 minút, odkladáme batožinu a sú nám vysvetlené pravidlá ubytovania.
Nasleduje peší presun do mesta hranicou Vatikánu, z obďaleč vidíme Nám. Sv. Petra s Bazilikou, Anjelský hrad, prechádzame po moste ponad Tiber, vyberáme sprievodcu a hľadáme trasu, ktorou by sme sa dostali k zaujímavým miestam v Ríme. Prechádzame uličkou Via dei Banchi Nuovi, kde sa v bistre občerstvíme.
Počas pobytu v Ríme sa dá osviežiť aj v miestnych pitných „fontánkach“, sú to akési „kandelábre“, z ktorých neustále tečie voda. Podľa tlačeného sprievodcu aj miestnych obyvateľov, je to pitná voda a preto sa viac krát bez obáv napijem. To plytvanie vodou radšej neriešim. V prípade, keď navštevujeme reštauráciu alebo bistro, si zvyčajne objednám veľké pivo, čo tu znamená 4 dcl. Miestni zvyčajne popíjajú víno.
Pokračujeme popri hovoriacej soche Pasquino na námestie Piazza Navona, kde nakukneme do kostola Sant’Agnese in Agone, pofotíme si fontány Fontana del Moro, Fontana dei Fiumi (Fontána štyroch riek) a Fontana del Nettuno. Plánujeme sa presunúť uličkami ku Korytnačej fontáne, ale trochu poblúdime a ocitneme sa na Piazza di Monte Citorio v blízkosti parlamentu, ktoré strážia policajti a nepustia nás tam. Spýtame sa ich na cestu, prvý nám ukáže doprava, ale nie si je istý, spýta sa kolegu, ten ukáže doľava a ďalší úplne opačne ako dvaja pred ním. Nahlas sa rozosmejem. Policajt sa ospravedlňuje, prišiel do Ríma z Neapola ako posila a nepozná to tu dobre. Ja sa ospravedlním tiež, pokračujeme smerom, ktorý nám ukázal domáci policajt.
Dostávame sa na námestie Piazza della Rotonda, na ktorého južnej strane sa nachádza Panteón, ikonický chrám postavený približne v rokoch 118 až 125 s kupolou a renesančnými hrobkami majstrov, vrátane Rafaela. Aj tu je množstvo policajtov a turistov, zachytíme informáciu, že sa očakáva nejaká demonštrácia, no nevieme to naisto. Chceme sa dostať dovnútra, nevieme, kde sa kupujú vstupenky, po chvíli postávania a čakania sa dostaneme dnu. Poprezeráme a pofotíme si interiér a pokračujeme ďalej.
Na Largo di Torre Argentina sa nachádzajú ruiny Curia di Pompeo, archeologické nálezisko neďaleko miesta, kde bol v roku 44 pred n. l. zabitý Július Cézar, ktoré je zároveň domovom kolónie mačiek. Fotíme a pokračujeme. Napokon sa dostaneme aj na Piazza Mattei, kde sa nachádza Fontana delle Tartarughe (Korytnačia fontána) s postavami chlapcov, korytnačiek a delfínov.
Prechádzame okolo Portico d’Ottavia, pozostatkov starovekej chodby postavenej pôvodne v 2. storočí pred n. l., ktorá spájala dva rímske chrámy a popri Teatro di Marcello, rímskom divadle založenom Júliusom Cézarom ešte pred vznikom Kolosea, ktoré v súčasnosti býva dejiskom letných koncertov.
Prichádzame pred obrovský Monumento a Vittorio Emanuele II, veľkolepý mramorový neoklasicistický pamätník na počesť prvého talianskeho kráľa a vojakov prvej svetovej vojny, pred ktorým horí večný oheň a stojí čestná stráž. Na okraji monumentu sa nachádza kaviareň s terasou Caffetteria Italia al Vittoriano, odkiaľ je vynikajúci výhľad od Foro Traiano, až po Koloseum.
Po občerstvení schádzame na Imperial Fora, obzeráme a fotíme si nádherný stĺp Colonna Traiana. Prechádzame cez Forum Romanum, rozsiahlu oblasť vykopávok rímskych chrámov, námestí a vládnych budov, z ktorých sú niektoré staré až 2 000 rokov, ktoré po zhruba 1 a pol hodine opúšťame východnou bránou pri Koloseu.
Samotné Koloseum obídeme dookola a keďže vstup je už pre návštevníkov uzavretý, dnes ho nenavštívime. Metrom sa vraciame do našej štvrte a prichádzame na izbu. Konečne sa vybalíme a osprchujeme. Pôvodne som si myslel, že si urobíme aj večernú prechádzku, no na dnes máme dosť a ideme spať. Po zhasnutí svetiel zisťujeme, že LED luster aj po vypnutí nepatrne svieti a akoby zostatkové svetlo slabo osvetľuje izbu. No super, to bude noc.
Piatok 15.9.2023
Pri ubytovaní sme dostali poukážky na raňajky v blízkej kaviarni Caffetteria Gracchi, ktorá je za rohom. Poukážky samozrejme využijeme, objednáme si croissant, kapučíno a čaj. Sedíme pri stole na rohu kaviarne a ja si uvedomím, že ponad nás lietajú holuby, ktoré tiež posedávajú na rímsach a kadia na chodník. Preto sa rýchlo spraceme pod striešku, drzý holub letí k nášmu stolu a chce koštovať čaj. Heš. Po ľahkých raňajkách smerujeme metrom do centra Ríma.
Vystupujeme na zastávke Spagna, ktorá je najbližšie ku Scalinata di Trinità dei Monti, po našom – ku Španielskym schodom, s nepravidelným motýľovitým tvarom, postaveným v 18. storočí na žiadosť francúzskeho diplomata. Odfotím sa s dvomi talianskymi policajtkami, ktorým vysvetľujem, že ako bývalý policajt som ich kolega.
Pokračujeme uličkami popri Basilica di Sant’Andrea delle Fratte zo 17. storočia s jednou loďou a dvomi anjelmi, ktorých namaľoval Gian Lorenzo Bernini, ďalej cez rušnú Via del Tritone, popri katolíckom kostole Chiesa Santa Maria In Trivio, o ktorom sa traduje, že ho založil byzantský generál Belisarius v 6. storočí, až ku Fontáne di Trevi, rokokovej fontáne napájanej akvaduktom so sochami, ktorú navrhol architekt Nicola Salvi, dokončenej v roku 1762. Je deväť hodín ráno, no na mieste sa už nachádza množstvo turistov, ktorí sa tu fotia. Keďže fontánu zamestnanci mesta práve čistia a zbierajú tisícky mincí, rozhodneme sa, že sem prídeme znovu večer. Opäť sa vraciame na zastávku metra Spagna, odvezieme sa na Lepanto a smerujeme (s malou zastávkou na ubytovaní) na námestie Piazza San Pietro vo Vatikáne.
Pri plánovaní pobytu som zvažoval, ktoré múzeá a pamätihodnosti chcem bezpodmienečne navštíviť a na prvom mieste bolo jednoznačne Vatikánske múzeum, preto som nám vopred zakúpil lístky cez aplikáciu GetYourGuide. Lístky boli drahšie, ako keby som ich kupoval na mieste, avšak takto som mal istotu, že sa dovnútra dostaneme a že nebudeme čakať v dvojhodinovom rade. Keďže máme čas, prechádzame sa po Piazza San Pietro, kde hľadám numizmatickú predajňu, aby som si na pamiatku kúpil nejakú peknú vatikánsku mincu. Nachádzame jeden obchod, kde je však slabá ponuka a tak prechádzame do poštového úradu Vatikánu, kde to však nie je oveľa lepšie. Keď sa blíži čas nášho vstupu do múzea, kráčame na Viale Vaticano, kde sa nachádza vchod. Najskôr však hľadám stánok GetYourGuide, no keďže sa mi ho nedarí nájsť, opýtam sa pri vchode strážnika, ktorý nás posiela priamo do múzea cez vstup, určený pre návštevníkov s voucherom. Absolvujeme bezpečnostnú prehliadku ako na letisku, v pokladni sa preukážem čiarovým kódom a dostávam vstupenky. Keďže do múzea je len jeden vchod, je tu obrovský nával ľudí a chceme sa čím skôr dostať do výstavných priestorov. Berieme si plánik a pokúšame sa zorientovať. Múzeum je obrovské, porovnateľné s parížskym Musée du Louvre. Prechádzame si Museo Gregoriano Egizio – Gregoriánske Egyptské múzeum, antické sochy a busty v Museo Chiaramonti, Nové krídlo (Braccio Nuovo) vrátane diela „Níl a jeho 16 detí“, Museo Gregoriano Etrusco – Gregoriánske Etruské múzeum, Museo Pio-Clementino, v ktorom sa nachádza o. i. aj vzácna skulptúra Laokoón. Niekde tu sa odkloníme na nádvorie borovicovej šišky – Cortile della Pigna, kde sa v reštaurácii trochu posilníme. Takmer 4 metre vysoká šiška je vyrobená z bronzu, pôvodne sa našla v oblasti neďaleko Panteónu v Ríme a údajne pochádza z 1. storočia pred n. l. Pokračujeme cez Sale delle muse, ďalej cez Sala della rotonda s obrovskou čašou z červeného mramoru, ktorá patrila kedysi cisárovi Neronovi a zdobila jeho Zlatý palác, cez Sala a croce greca – Sálu gréckeho kríža, kde sa nachádzajú dva vzácne červené porfýrové sarkofágy zo 4. storočia. Jeden sarkofág patril Konštancii, dcére cisára Konštantína Veľkého, a druhý svätej Helene, matke toho istého cisára. Obdivujeme tu aj farebnú mozaiku z Tusculum, znázorňujúca štít s bustou Minervy a fázami mesiaca zo 4. storočia. Nasleduje Galleria degli Arazzi – Galéria gobelínov a Galleria delle Carte Geografiche – Galéria geografických máp. Cez otvorené okná máme krásny výhľad do Vatikánskych záhrad. Pokračujeme cez Sala dell’Immacolata Concezione – Sieň Nepoškvrneného počatia až do Stanze di Raffaello – 4 Rafaelových izieb zo začiatku 16. storočia: Stanza della Segnatura, Stanza di Eliodoro, Stanza dell’Incendio di Borgo a Sala di Costantino. Nasleduje séria šiestich monumentálnych izieb v Appartamento Borgia, odkiaľ prechádzame do najočakávanejšej miestnosti – Sixtínskej kaplnky (Cappella Sistina). Keď sme hovorili o Sixtínskej kaplnke, predstavovali sme si menšiu miestnosť s oltárom, honosne vyzdobenú freskami, obrazmi a sochami. Nachádzame miestnosť vo veľkosti telocvične, bez oltára, obrazov a sôch, z predstavy zostali „len“ fresky z 15. a 16. storočia. Fotenie prísne zakázané, zamestnanci burácajúcim hlasom žiadajú turistov o zachovanie ticha. Po prehliadke so zmiešanými dojmami prechádzame do ďalších častí múzea, nevynecháme Museo filatelico e numismatico, kde pri východe si konečne kúpim mincu na pamiatku. Z múzea odchádzame po zaujímavom točitom schodisku.
Vraciame sa na svätopeterské námestie, kde sa postavíme do dlhočizného radu pred vstupom do Baziliky svätého Petra. Svieti slnko a je horúco, mám na sebe dlhé nohavice, tak ako sa patrí pri návšteve kostola. Keďže v Ríme je tých kostolov asi 1000, kraťasy som si ani nebral. Viacerí turisti sa však aj v kostoloch pohybujú v krátkych nohaviciach. Rad sa našťastie relatívne rýchlo posúva a o pár desiatok minút sa dostávame k bezpečnostnej kontrole. Po prehliadke kabelky, fototašky a kapsičky môžeme pokračovať do chrámu. Krátkogatiari tu však predsa len dostávajú šatku, ktorou sa majú zahaliť. Bazilika je obrovská a krásne vyzdobená, po vstupe som však najviac zvedavý na Michalangelovu Pietu, renesančné sochárske dielo od Michelangela Buonarrotiho z roku 1500, ktoré zobrazuje Matku Božiu, držiacu umučeného Ježiša. Socha je umiestnená v bočnej kaplnke a je chránená sklom, no pohľad na ňu je aj tak zážitkom. Po prehliadke interiéru sme sa rozhodli vystúpiť na kopulu, na ktorú vedie 500 schodov, preto si kupujeme lístky na výťah, vedúci do asi polovice cesty. Vzápätí sme si uvedomili, že pred výťahom stojí cca do 100 ľudí a tak si vravíme, že hore pôjdeme peši. Výstup nie je príliš namáhavý, zvládli sme ho bez problémov. Z kopuly je výborný výhľad na Rím, ako aj na vatikánske záhrady, špecifikom Ríma sú strešné terasy takmer na každom dome. Porobíme si fotky a poberáme sa dolu.
Po prehliadke Vatikánu opäť kráčame na metro smerujúce na zastávku Spagna a pred ôsmou večer prichádzame k Fontáne di Trevi. Je tu násobne viac ľudí ako ráno, turisti sú všade, natlačení jeden na druhého. Fontána je v prevádzke, osvetlená, voda prúdi. Počas toho, ako sa kocháme pohľadom, sa ozve veľký potlesk a jasot. Nejaký mladý muž práve požiadal o ruku svoju priateľku a ona povedala áno, alebo yes, alebo sí. V celom Ríme je množstvo národností, okrem domácich Talianov sú tu najmä návštevníci hovoriaci anglicky, francúzsky, slovensky, česky, nemecky, ako aj turisti z Ázie. Popri španielskych schodoch sa následne vraciame metrom na ubytovanie.
Sobota 16.9.2023
Ráno sme z nášho svetla, ktoré sa nedá úplne vypnúť, už trochu unavení. Vychádzam z izby, oslovujem recepčnú, že potrebujem pomoc a volám ju k nám. V izbe, v ktorej máme zatiahnuté závesy, za nami zatváram dvere a zhasínam svetlo. Vzápätí svetlo zažnem (slečne sa zjavne uľavilo) a vysvetľujem problém. Chápe, no nevie mi pomôcť, sľúbi, že sa pokúsi niekomu zavolať.
Tento deň sme si na ráno naplánovali návštevu Anjelského hradu – Castel Sant’Angelo, okrúhlej pevnosti z 2. storočia, kam kráčame krátko po raňajkách. Mohutná stavba má v základoch šírku múrov možno až 10 metrov a budí dojem nedobytnosti. Zaujímavé je, že v stredoveku slúžila aj ako väzenie, kde bol väznený Giordano Bruno. V interiéroch sa nachádzajú zbierky nábytku a maľby v renesančných apartmánoch. Na streche sa nachádza bronzová socha sv. Archanjela Michaela. Zo strechy, odkiaľ si vychutnávame výhľady, vidíme na Nám. sv. Petra, kde sa zhromaždil väčší počet ľudí a manželka vzápätí vygoogli, že u pápeža budú mať audienciu talianski karabiniéri. Vravím si, že by to mohla byť príležitosť vidieť naživo pápeža a tak sa z hradu snažíme rýchlo premiestniť na svätopeterské námestie.
Pred námestím sú zábrany, cez ktoré sa dá prejsť až po kontrole, v jednom rade nás pristavuje akýsi človiečik, ktorý sa pýta, či máme vstupenky a núka nám čosi predať. Obzerám sa na druhú stranu, kde návštevníci prechádzajú len po zbežnej kontrole, nikto od nich nič nežiada, takže prechádzame tadiaľ a pokračujeme smerom k bazilike. Na námestí sú ďalšie zátarasy, kde policajti vykonávajú prehliadku s pomocou detektoru a skeneru. Prechádzame aj cezeň a dostaneme sa až k poslednej zábrane, ku ktorej o chvíľu prichádza papamobil s Pápežom Františkom a ochrankou. Všetci navôkol, nás nevynímajúc, fotia a natáčajú, ozýva sa jasot a volanie pápežových rodákov: „Francesco, Papá Francesco, Argentína“. Som nadšený, práve som bol asi 4 metre od Pápeža Františka, v čo som pri plánovaní nášho výletu ani len nedúfal.
Z Vatikánu kráčame na zastávku metra na stanici Ottaviano, odkiaľ sa vezieme na Colosseo. Vystupujeme a postavíme sa do radu na vstupenky. Cca po hodine sa dostávame k pokladni, kde zistíme, že v ponuke je len kombinovaná vstupenka do Kolosea + Forum Romanum za 17 €. Zaujímavé, alebo skôr divné je, že v prvý deň sme za rovnakú sumu dostali vstupenku, ktorá platila len pre Forum Romanum. Keďže na vstupenke do Kolosea je určený čas vstupu o 15.00, ďalšie dve hodiny čakáme, čas si vypĺňame občerstvením a o. i. aj fotografovaním Arco di Costantino, 21-metrovej rímskej stavby s tromi oblúkmi, zdobenej postavami a bojovými výjavmi.
Pred treťou sa dostávame do Kolosea, monumentálneho 3‑úrovňového rímskeho amfiteátra z 1. storočia, kedysi využívaného na gladiátorské hry. Aj keď sa zo stavby zachovali asi len 2/3, stále pôsobí veľkolepo a nerobí mi problém predstaviť si, ako na tribúne hučali davy a uprostred bojovníci zápasili o svoj život.
Z Kolosea sa chceme dostať na pahorok Aventine, kde majú svoje sídlo Maltézski rytieri, pýtam sa preto mladej pani pri pokladniach, či sa tam dá prejsť od Kolosea krížom cez Palatin. Pani ma utvrdzuje v mojom zámere a tak kráčame na túto miernu vyvýšeninu (Palatin), na ktorej bolo podľa povesti založené mesto Rím. Po piatich minútach chôdze sme na mieste, je odtiaľ dobrý výhľad na Forum Romanum. Pokračujeme ďalej až sa dostaneme k juhozápadnému okraju pahorku Palatin, kde však zistíme, že tu chodník nepokračuje a musíme sa vrátiť smerom k Via di S. Gregorio. Prichádzame k Circo Massimo, zelenému priestranstvu s pozostatkami rímskej kamenno‑mramorovej arény na preteky vozov s kapacitou 250 000 ľudí, kde sa aj v tomto čase konajú konské preteky v parkúre. Odbočíme doľava a po chvíli sa blížime k Buco della serratura dell’Ordine di Malta – kľúčovej dierke Maltézskeho rádu. Túto zaujímavosť som našiel v sprievodcovi pred príchodom do Ríma. Rád Maltézskych rytierov má na pahorku Aventine svoje zvrchované územie s bránou, ku ktorej prichádzajú turisti a cez kľúčovú dierku sa pozerajú do záhrady a vychutnávajú si veľkolepo zarámovaný výhľad na Baziliku svätého Petra. Zjavne nie sme sami, ktorí sa chceme pozrieť, v rade pred bránou stojí do 100 ľudí, ktorým čakanie spríjemňuje pouličný hudobník. Približne po hodine sa k bráne dostaneme aj my, nakukli sme, ten pohľad je skutočne veľmi pekný a zaujímavý.
Schádzame z Aventine smerom k rieke Tiber, kde v Basilica di Santa Maria in Cosmedin je umiestnená ďalšia atrakcia – Bocca della Verità (ústa pravdy), tvár muža vytesaná do starobylého veka kanála, ktorá podľa pretrvávajúcej stredovekej legendy odhryzne ruku každému klamárovi, ktorý mu vloží ruku do úst.
Opäť prichádzame k Circo Massimo, tu sa v reštaurácii občerstvíme a pokračujeme na zastávku metra a následne sa vraciame do našej izby. Počas pobytu mávame zvyčajne len dve jedlá, raňajky a nejaké rýchle občerstvenie, napr. pizzu. V prípade talianskej pizze v lokalite, v ktorej sa pohybujeme, však registrujeme, že táto je oproti našej chudobnejšia a nie je na nej toľko príloh, ako sme zvyknutí na Slovensku. Nevadí, aj tak chcem schudnúť.
Nedeľa 17.9.2023
Nastal posledný deň nášho pobytu v Ríme. Ráno sa zbalíme, veci si necháme odložené pri recepcii a ideme na raňajky. Presúvame sa na metro, ktorým sa odvezieme na zastávku San Giovanni. Tu sa nachádza Arcibasilica Papale di San Giovanni in Laterano – Lateránska bazilika, ktorá je hierarchicky najvyššie postaveným katolíckym chrámom. Je exteritoriálnou súčasťou štátu Vatikán, jednou zo štyroch tzv. patriarchálnych bazilík a biskupským kostolom – katedrálou (sídelným kostolom pápeža ako rímskeho biskupa), ako aj jedným zo siedmich pútnických kostolov v Ríme. Interiér kostola je nádherne vyzdobený, je jedným z najkrajších, aké som videl. V chráme sa práve koná bohoslužba, ktorá ešte zvyšuje duchovný, či estetický zážitok z jeho návštevy. Z kostola prejdeme o pár desiatok metrov ďalej k Pontificio Santuario della Scala Santa – katolíckej svätyni so schodiskom vedúcim do pápežskej kaplnky. Pri vstupe nás po taliansky a anglicky osloví zamestnanec, ktorý nám chce poskytnúť informácie. Požiadam ho, aby hovoril pomalšie, nakoľko moja angličtina nie je veľmi dobrá. Pýta sa nás, odkiaľ sme a keď poviem že zo Slovenska, odvetí, že sa teda môžeme rozprávať po slovensky. Na naše prekvapené tváre s úsmevom hovorí, že jeho mama je Slovenka a vzápätí nám vysvetlí, že po svätých schodoch v chráme je možné ísť len po kolenách, ale v prípade, že chceme prejsť k pápežskej kaplnke, môžeme sa hore dostať aj po obyčajnom bočnom schodisku.
Z miesta sa presúvame opäť metrom, tentokrát na zastávku Termini, kde neďaleko stojí Basilica Papale di Santa Maria Maggiore, opäť pápežská bazilika, založená v 5. storočí, ktorá je známa svojimi rímskymi mozaikami a pozláteným stropom. Pre nás je dôležitá aj preto, že v nej v roku 867 pápež Hadrián II povolil používanie staroslovienčiny ako oficiálneho liturgického jazyka spolu s latinčinou, gréčtinou a hebrejčinou. Rovnako ako v Lateránskej bazilike, aj tu prebieha svätá omša, no turisti majú pohyb vo väčšej časti povolený. Zároveň podobne, ako aj predchádzajúce miesto, aj tento kostol je podľa mňa jedným z najkrajších, ktoré je možné vidieť.
Blízko baziliky sa znovu občerstvíme, toto prostredie, kúsok od Termini sa nám však až tak nepáči, pohybujú sa tu rôzne indivíduá a aj personál v reštaurácii nás upozorňuje, aby sme si dobre strážili svoje veci.
Na stanici Termini nastupujeme na metro, ktorým sa vezieme na zastávku Flaminio. Cez monumentálnu bránu Porta del Popolo zo 16. storočia s mramorovými stĺpmi, sochami svätých a pápežským erbom prechádzame na veľké námestie Piazza del Popolo s najstarším obeliskom Ríma zasadeným v jeho strede. Na námestí sú aj iné zaujímavosti, napr. viaceré fontány, ako aj Basilica di Santa Maria in Montesanto a Chiesa di Santa Maria dei Miracoli, tieto kostoly sú si podobné ako dvojičky.
Pokračujeme po moste cez rieku Tiber na Piazza della Libertà a ďalej na Piazza Cavour ku Corte Suprema di Cassazione, budove najvyššieho talianskeho odvolacieho súdu s mnohými architektonickými ozdobami. Tu si posedíme pri fontáne a odtiaľto smerujeme popri Anjelskom hrade na Piazza dei Quiriti s fontánou La fontana delle Cariatidi. Odtiaľto je to už len na skok k nášmu ubytovaniu, kde si vyzdvihneme batožinu a metrom sa vraciame na stanicu Termini.
Zo stanice Termini sa vezieme vlakom Leonardo Express na letisko a keďže do odletu máme veľa času, posedíme si v bufete pri vstupe. Tunajší personál okomentujem stručne – lenivý ako voš. Napriek tomu, že pri pulte stojíme dvaja zákazníci, oni sa bavia s mobilom a nevšímajú si nás. Snažím sa zachovať pokoj, v príručke som čítal, že v Taliansku nemá význam sa rozčuľovať. Po zakašľaní a viacnásobnom oslovení sa chlapci prebudia a vybavia našu objednávku.
Napokon nastal čas na check-in. Prichádzame k pultu leteckej spoločnosti, kde sa dozvieme, že väčšina pasažierov si na náš let urobili check-in elektronicky a nám pridelili miesta 15F a 25F, ktoré nie sú pri sebe. Manželka je z toho trochu nesvoja, ja to beriem v pohode, možno sa v lietadle podarí vymeniť si s niekým miesto. Pred bezpečnostnou kontrolou manželka vyberá letenky a pokúša sa načítať QR kód, no brána sa neotvorí a hlási, že máme privolať službu. Pristupuje k nám bezpečnostný zamestnanec, ktorý pozerá na letenky a informuje nás, že to nie sú letenky, ale lístky na vlak. Manželka nechápe, veď sme ich pred chvíľou dostali na check-ine, bližšie sa pozriem aj ja a rozosmejem sa. Lístky z vlaku aj letenky majú rovnaký formát, zo zadnej strany sú rovnako biele, manželka ich mala spolu v kabelke a namiesto leteniek skutočne načítavala lístky z vlaku. Vyberá letenky, prechádzame kontrolou a dostávame sa do haly na odbavenie pred letom. Tu nám dva krát skontrolujú letenky aj doklad totožnosti (ten vo Viedni od nás nikto nechcel). Hoci máme letenky kategórie Ultra Light, do lietadla nás púšťajú medzi prvými. Ja mám štandardné miesto pri okne, manželka o 10 radov za mnou pri núdzovom východe. Ihneď jej ukazujem, aby sme sa vymenili a nabádam ju, aby oslovila letušku, či s tým nebude problém. Kein problem. Vymeníme sa a ja si spokojne vystriem nohy, keďže predo mnou nie je žiadne sedadlo. Let je v pohode, približne hodinu pred polnocou pristávame vo Viedni a cca po ďalších 3 hodinách jazdy autom sme doma.
Zhrnutie? Predĺžený víkend v Ríme bol fajn a splnil naše očakávania. Je príjemné, keď si človek plní svoje sny, spoločne s blízkou osobou zažíva nové dobrodružstvá, alebo len tak spoznáva svet.
