Peter Chudý, medzi čitateľmi detektívok skôr známy pod pseudonymom Peter Šloser, je môj bývalý kolega a snáď môžem povedať, že aj môj priateľ. Vo svojej tvorbe sa venuje prípadom, ktoré na policajnom prezídiu vyšetruje tím čestných policajtov z policajnej kriminálnej agentúry PAKA, ktorým na druhej strane skorumpovaní nadriadení hádžu pod nohy polená. Podobnosť so skutočnými osobami alebo s prípadmi z nedávnej minulosti je samozrejme čisto náhodná. Petrovi boli doposiaľ vydané knihy Mafiánska poprava?, Polícia v rukách mafie, Policajná chobotnica, Spolok Judášov, Hlava ako dôkaz a o pár dní vyjde v poradí 6. kniha s názvom Profesori zločinu. Som rád, že Peter si popri písaní, besedách a ďalších aktivitách našiel čas aj pre mňa a mohol som s ním spraviť tento rozhovor.

Ja: Peťo, o tebe je medzi tvojimi fanúšikmi známe, že si bol policajným funkcionárom o. i. na Národnej kriminálnej agentúre a neskôr na Úrade kriminálnej polície PPZ, avšak kvôli podlosti zo strany vedenia polície si napokon po 30 rokoch služby skončil a ešte ako policajt si začal písať knihy. Ja sa ťa spýtam trochu ináč, ako sa ťa pravdepodobne pýtajú na besedách tvoji čitatelia a moja otázka znie: Prečo si začal písať knihy a po odchode do výslužby si sa nezačal venovať trebárs turistike, alebo inému športu, či iným koníčkom? Je pre teba písanie to naj?

Peter: Takúto otázku mi naozaj nikto nedal, že prečo som začal práve písať, nuž na policajnej ubytovni v miestnosti 4 x 4 metre sa nedalo robiť nič iné, len písať. Do posilňovne  som nezačal chodiť, lebo som k tomu nikdy neinklinoval, bicykel som mal doma a na ubytovni by som ho nemal kam uložiť, no a keď si ženatý, nenaháňaš baby a nechodíš do krčmy, tak ja som chcel na tej ubytovni využiť voľný čas, ktorý som mal a toto bol, myslím si, vhodný spôsob.

Ja: Kedy si prišiel na to, že by si mohol začať niečo písať? Mal si k tomu vzťah už v detstve alebo v mladosti, písal si rád slohové práce alebo básničky pre dievčatá?

Peter: Nikdy som nič nepísal, nevenoval som sa žiadnej literárnej tvorbe, akurát na gymnáziu sme mali slovníčky, do ktorých sme písali štvôr-slohové básničky, také, ku ktorým si potom nalepíš fotku spolužiaka alebo spolužiačky pri príležitosti stužkovej. A keď som v minulosti kandidoval v našej obci na funkciu starostu, vtedy som napísal predvolebné noviny. Básničky pre dievčatá som nepísal, ale slohy som písal rád. Keď chodím po besedách po stredných školách, tiež sa ma zvyknú pýtať, aký som mal vzťah k literatúre, tak odpovedám, že na gymnáziu som mal kladný vzťah k literatúre a najmä tuším v treťom ročníku, pretože kniha literatúry mala takú ideálnu hrúbku, formát a tvrdú väzbu, že sa s ňou cez prestávky na školskej lavici dobre hrával pingpong. To bola najlepšia zo všetkých školských učebníc. Takže literatúru som mal rád. Povinné čítanie som nečítal, resp. som čítal len z donútenia, lebo ma to nebavilo, ale iné knihy som čítal.

Ja: Bol si dobrý žiak?

Peter: Ak dobrý znamená trojka, tak som bol dobrý žiak. Mal som aj jednotky, dvojky aj trojky, bolo to rôzne, ale zo správania som mal vždy jednotku. 

Ja: Určite sa ťa všetci pýtajú, či Julo Tvrdý je sám autor.

Peter: Julo Tvrdý je fiktívna postava. Každý autor, keď niečo píše, tak tomu dáva aj niečo zo seba, tak je to aj u mňa. No keď vo svojich knihách píšem nejaký príbeh, tak to nie je o konkrétnych postavách, ja skôr opisujem systém fungovania polície, no stane sa, že niekto sa v nejakej postave nájde. Jedného môjho známeho sa napríklad určitá osoba pýtala, že o čom sú moje knihy a keď zistila, že o policajtoch z kriminálnej agentúry, tak sa zháčila, že to možno bude aj o jej príbuznom, ktorý bol obvinený. Takže niekto sa môže nájsť v mojej knižnej postave, napr. ako policajt, ktorý predával služobné informácie.

Ja: Hlavní hrdinovia v detektívnych románoch majú aj negatívne vlastnosti, napr. Harry Hole v sérii od autora Jo Nesbøa je alkoholik. Keď vo svojich knihách píšeš o Julovi Tvrdom a partii čestných policajtov, tak oni mi pripadajú až príliš dokonalí, nemajú žiadne zlozvyky, ani chybičky. Je to tak, alebo sa mýlim? Zmení sa postupne aj hlavná postava?

Peter: Keď čerpám zo svojej skúsenosti, z obdobia, kedy som ja spolupracoval s kolegami na NAKE, tak títo nemohli prepadnúť alkoholu, nemali na to čas a nemohli si dovoliť ani iné neduhy, ktoré by ich kompromitovali, alebo zapríčinili ich vydierateľnosť. Ani o ostatných kolegoch z iných policajných útvarov, s ktorými som spolupracoval, som nemal informácie, že by napríklad podvádzali manželky, ale ak chceš, v ďalšej knihe, ktorú začínam písať, môžem pridať postavu, ktorá sa bude podobať napr. tebe a vymyslím jej nejaké negatívne vlastnosti.

Ja: Ďakujem, to nemusíš, náhodou si niekto pomyslí, že to má reálny základ, to ozaj nepotrebujem.

Peter: Pred vydaním tejto šiestej knihy, keď som už mal dopísaný rukopis, sa mi ozval jeden čitateľ, ktorý sa pýtal, či by som nejakú knižnú postavu mohol pomenovať po jeho manželke. Ja tam ženských postáv nemám veľa, väčšinou sú to manželky policajtov, ale je tam ešte jedna a opýtal som sa ho, či mu nebude vadiť, ak tá postava bude niečia milenka. Tak tam tá postava s menom manželky toho čitateľa bude a nájde sa tam.

Ja: Ten alkohol alebo milenky medzi niektorými policajtmi, ale nie len medzi nimi, asi vždy bol, niektorí ľudia tým možno odbúravajú stres z práce, alebo na to majú iné dôvody. Ako si sa v práci vyrovnával so stresom ty, ako si odolával tlakom od nadriadených?

Peter: Ja som sa so stresom nevyrovnával, lebo ja som v strese nebol. Bol som zvyknutý na rôzne nepríjemné situácie a rozhovory, vo svojom blízkom okolí som sa s pracovnými záležitosťami nezdôveroval, nikoho som nezaťažoval. Moji najbližší kolegovia zvyčajne vedeli, čomu čelím, čo sa deje, ak bolo treba niečo riešiť, tak som to riešil.

Ja: Takže si vo vypätých chvíľach nezažíval stres?

Peter: Keď lekár operuje a pacientovi ide o život, tak tiež nemôže byť v strese, aby sa mu triasli ruky alebo spravil nejakú chybu. Musel som mať usporiadané myšlienky a vždy racionálne konať. Dennodenne som mal množstvo telefonátov a úloh a riešil som ich. Niečo bolo potrebné spraviť včera? Dnes? Do hodiny? Ihneď som na tom začal pracovať. Napríklad, raz som bol mimo pracoviska, v inom krajskom meste riešiť postupy k obzvlášť závažnému zločinu a vtedy mi volal policajný prezident a chcel odo mňa aby som spravil kompletnú analýzu podsvetia určitého regiónu a odovzdal mu ju do 12.00. V tom čase bolo asi deväť hodín. Takéto náročné analýzy sa bežne robia niekoľko dní. Ja som ihneď nasadol do auta, vyrazil smerom na pracovisko a volal som svojmu zástupcovi, aby na tom začali pracovať.  Prišiel som do práce, pozrel som na to, čo bolo spravené, dokončili sme to a pár minút po dvanástej hodine to bolo odoslané.

Ja: Keď som pracoval na policajnej inšpekcii a riešil rôznych krivákov, tak sme spolupracovali s čestnými policajtmi, ktorí nám často veľmi pomohli a tak to bolo aj v Prievidzi, keď som pred vyše 20 rokmi spoznal aj teba a tvojich kolegov na kriminálke, ktorí ste stáli na správnej strane zákona a ktorým som dôveroval. Čo si myslíš, prečo je v polícii toľko nečestných príslušníkov, sú v tom iba peniaze, alebo je chyba v systéme previerok a psychotestov?

Peter: Poznal som policajtov, ktorí boli čestní a poctiví a niektorých z nich pokrivili peniaze, funkcia, niečo im bolo možno sľúbené. Veľa ľudí možno išlo do polície alebo aj do politiky s čestnými úmyslami a keď im niekto niečo ponúkol, tak sa zmenili. Napríklad, keď bolo treba pracovať v prospech systému, o ktorom píšem.

Ja: A čo teda psychotesty? Mali alebo nemali by takéto predispozície odhaliť? Priznám sa, že ja im veľmi nedôverujem. Napríklad, keď som takmer pred 30 rokmi nastupoval do policajného zboru, pri vstupných psychotestoch bol so mnou aj jeden chlapec, ktorého som poznal ako čestného a príjemného a on vtedy cez psychotesty neprešiel s odôvodnením, že z nich vyplynula nejaká skrytá agresivita. A na základe toho ho neprijali. Toho chlapa poznám, stretávam ho doposiaľ a viem pritom, že je to človek, ktorého by si mohol, ako sa vraví, na chlieb natrieť, pohodový, nekonfliktný, normálny.

Peter: Ani ja psychotestom veľmi neverím. Keď som bol v Prievidzi okresným riaditeľom, v nejakom čase sa do polície hlásilo 10 uchádzačov, z nich 5 neprešli cez psychotesty, zo zvyšných dvaja alebo traja neuspeli na fyzických previerkach, teda zostali možno dvaja, ktorí ku nám nastúpili. Keď som u služobného psychológa tieto výsledky konzultoval, on mi ukazoval rôzne obrázky, ktoré pri psychotestoch uchádzači majú nakresliť a jeden z týchto obrázkov bol listnatý strom. Jeden z uchádzačov nakreslil nádherný strom, ktorý by som ja nakresliť nedokázal, bolo to skutočne veľmi pekné na pohľad a ten psychológ mi vysvetľoval, že v tom obrázku našiel nejaký problém, možno to bolo tiež niečo so skrytou agresivitou, alebo niečo iné, už si nepamätám, ale ani vtedy a ani doposiaľ to nechápem.

Ja: Určite mi neprezradíš, o čom bude nasledujúca kniha, ale môžeme teraz, alebo možno v budúcnosti, očakávať nejaký významný zvrat v príbehu, pôjdu tí zlí do väzenia, alebo dôjde k nejakej zmene, ktorá ovplyvní príbeh?

Peter: Tam som sa myšlienkami ešte nedostal, tieto moje negatívne aj kladné postavy budú figurovať aj v nasledujúcich knihách, ktoré plánujem. Moji čitatelia sa ma na besedách niekedy pýtajú, či knižné postavy z mojej prvej knihy Mafiánska poprava? (Viliam Strach a i.), sa ešte objavia v nasledujúcich pokračovaniach, pričom ja vysvetľujem, že tieto pôvodné postavy sa s hrdinami ostatných kníh nemôžu stretnúť, keďže dej príbehu v knihe Mafiánska poprava? sa odohrával v roku 2005 a všetky nasledujúce príbehy až v roku 2030. Takže je to nepravdepodobné. Iba ak by zostarnutého Stracha prišli osloviť, aby im poradil, ale takto to na Slovensku nefunguje. Zatiaľ túto možnosť neodmietam, možno viac sa čitatelia dozvedia v najnovšej knihe Profesori zločinu.

Ja: Príde v budúcnosti aj rozuzlenie?

Peter: Moja séria s podtitulom Páchateľ neznámy bude ešte nejaký čas pokračovať, ako a kedy skončí ešte neviem. Možno, keď ma prepadnú dvaja páni s menami Alzheimer a Parkinson a prinútia ma prestať písať, tak príde aj rozuzlenie. 

Ja: Keby mal niekto pocit, že vie napísať knihu a niečo by vytvoril, aká je šanca, že mu to niektoré vydavateľstvo vydá? Mohol by som trebárs ja začať písať sci-fi?

Peter: Možno by si prerazil s tým, ak by si napísal nejaký romantický román, na Slovensku totižto nie je žiaden mužský autor romantických románov.

Ja: Chlapi možno nie sú romantici, aj filmové romantické diela sú určené asi skôr pre ženy.

Peter: Tak erotický román.

Ja: Radšej by som zostal pri tom sci-fi.

Peter: Žáner sci-fi na Slovensku nemá veľký úspech, nepredáva sa, ľudia to u nás nečítajú.

Ja: Nevadí, tak si to napíšem, vydám a budem si to čítať sám.

Peter: Vydanie vlastnej knihy, ak nespolupracuješ s vydavateľstvom, ťa môže stáť niekoľko tisíc eur. Potom však existuje aj možnosť, že sa ti na knihu vyskladajú tvoji budúci čitatelia, alebo sympatizanti, ktorí vydanie tvojej knihy podporia. Okrem toho na Slovensku teraz beží aj projekt, v ktorom autori do 35 rokov, to si už prešvihol, sa môžu zapojiť do programu Slovenského literárneho centra, ktoré podporí jedného vybraného autora finančne a spropagovaním jeho tvorby. Včera (3.10.2023) som sa stretol s Ondrejom Kalamárom, ktorý je zo Zvolena a píše perfektné aforizmy a tieto svoje knihy vydáva aj za pomoci Fondu na podporu umenia. Tento fond pomáha viacerým autorom, vyhlasuje výzvy a poskytuje rôzne granty. Toto je ukážka jeho tvorby: