Na gymnáziu vo Zvolene som maturoval presne pred 30 rokmi, ale s viacerými spolužiakmi sa pravidelne stretávam dodnes. Začalo to ešte na škole, počas ktorej sme absolvovali spoločné výlety, stanovačky, chaty, neskôr dovolenky na Slovensku a v zahraničí. Postupne sa k nám pridali naše priateľky, neskôr manželky a deti. Vidíme sa niekoľko krát do roka a takto sme od 30. augusta do 1. septembra spoločne prešli časť hrebeňa Veľkej Fatry. Hlavný organizátor Adro túru naplánoval na 3 dni s tým, že vyrazíme z Tureckej a skončíme v Ružomberku, avšak neisté predpovede počasia nás prinútili plány modifikovať a rozhodli sme sa začať v Liptovských Revúcach. Tento krát sa k nám mali pripojiť aj Adrovi známi – Jano s deťmi a Alica s dcérou, moja manželka a deti sa naopak na akcii nezúčastnili, keďže si neboli istí svojou kondičkou. Popravde, tou som si nebol istý ani ja. Deň vopred som si zbalil veci do batoha, ktorý používam od svojich študentských čias, problém nastal, keď som zistil, že topánky, ktoré som si plánoval obuť, sú na boku roztrhnuté. Staršie, odložené v komore boli roztrhnuté tiež a tak som si povedal, že to risknem s vysokými topánkami, ktoré som používal ešte ako policajt pri výcviku a teraz som pre ne nemal využitie.

V stredu ráno sme sa s polhodinovým oneskorením dopravili do Liptovských Revúc, cestou cez Donovaly nás totižto zdržalo 8 semaforov, rozmiestených pri rôznych rozkopávkach. Krátko po príchode nás prekvapila prehánka, ktorá našťastie rýchlo skončila a po prvej spoločnej fotografii sme o pol desiatej mohli vyraziť. Hneď v úvodnom stúpaní z Vyšnej Revúcej po žltej značke smerom cez Magury sme si preverili svoju kondičku a naša 26 členná partia + Bobo (asi 10 ročný čierny kríženec neznámej rasy, podobný nemeckému ovčiakovi) sa natiahla do dĺžky sto až dvesto metrov. Nikto sa nepasoval za vodcu skupiny, avšak viacerí účastníci trasu poznali a aj vďaka slušnému značeniu nebol problém so smerovaním k cieľu, ktorým bola prvý deň Chata pod Borišovom. Prešli sme cez salaš a vystúpili sme do sedla Ploskej, kde sme počkali na pomalších členov expedície Artaf (názov vymyslela Hrčka) a urobili si krátku prestávku. Počas celej túry som sa snažil držať v čele skupiny spolu s mládežníkmi, moje zmýšľanie presne vystihla Viky, ktorá povedala, že čím skôr niekam príde, tým bude mať viac času na oddych. Zo sedla Ploskej sme pokračovali na Ploskú (1532 m.n.m.), na ktorej sme pridali do kroku, nakoľko od juhu sa blížila oblačnosť a takmer behom sme pred pol druhou po asi 4 hodinách prišli na Chatu pod Borišovom. V čase nášho príchodu na chate oddychovala skupina detí z lyžiarskeho klubu s vedúcim, niektoré deti si dávali preteky, ktoré z nich najrýchlejšie vybehne na Borišov (1510 m.n.m.). Ak som si dobre zapamätal, najrýchlejší chlapec to dal za cca 13 minút. Členovia našej skupiny sa občerstvili, ubytovali sme sa a po krátkom oddychu sme vystúpili na Borišov. Pri zostupe som už mal na stehnách takú svalovku, že sa mi triasli ako Bekimovi v posilňovni, keď tlačil 140 kíl. V chate som sa ubytoval v izbe s Repom a jeho rodinou, aj zvyšok skupiny sa rozdelil v rámci možností podľa rodín, asi traja chlapi aj s Bobom však museli spať v jedálni, keďže ubytovaciu kapacitu chaty sme prekročili. Veľmi pohodový personál – dvaja chlapíci a jedna sympatická baba, nám pripravil večeru, boli ochotní a veľmi ústretoví a súhlasili aj s tým, že si môžeme pripiť vlastnou orechovicou, ktorú som priniesol. Okolo desiatej večer nám zaželali dobrú noc a požiadali nás o nočný kľud, s čím väčšina nemala problém, jednak sme so sebou nemali harmoniku (načo aj, keď na nej nikto nehrá) a zároveň sme boli dostatočne fyzicky unavení. Aby som v sebe nezaprel starého frfloša, predsa len som mládežníkov v susednej izbe požiadal, aby si hlasnú debatu nechali na ďalšie dva dni. Za prvý deň sme prešli asi 9 kilometrov, zdolali 1065 m v stúpaní a 460 v klesaní.

V noci začalo pršať a fúkať vietor, ale akoby zázrakom dážď ráno ustal a postupne sa ukázalo aj slnko. Posilnili sme sa raňajkami a viacerí sme zvažovali, či si uľavíme a zbavíme sa produktov nášho metabolizmu, no podľa poznámok mojich spoločníkov som usúdil, že nikto na tento adrenalínový zážitok nenabral odvahu a hoci nás Repo pri plánovaní túry varoval, vlastná skúsenosť s latrínou prekonala naše očakávania. Ale však vraví sa, že dobrý gazda domov donesie. Asi o pol desiatej sme sa pohli k nášmu druhému cieľu, ktorým bola vojenská zotavovňa na Smrekovici. Cestou do sedla Ploskej sme traverzom po zelenej značke obišli vrchol a kŕmili sa malinami, ktoré tu rástli vo veľkom počte, takže miestne medvede kvôli nám určite nepokapú. V sedle sme sa počkali, posilnili sa a pokračovali cez prírodnú rezerváciu Čierny kameň, v ktorej sa objavili tabule upozorňujúce na možnosť stretu s medveďom, no počas celého dňa sme žiadneho nezahliadli a ani sme si nevšimli žiadne pobytové znaky, ako stopy, trus, alebo značkovacie stromy. Po opustení náučného chodníka Čierny kameň sme pokračovali lúkami, na ktorých sme míňali stádo oviec s pastiermi, ktorí však v tejto dobe už nenosia valašky, ale motorové píly. Upozornili sme ich, že máme so sebou psa, ktorý bol na vôdzke a aj oni si svojich dvoch kaukazských ovčiakov a jedného menšieho (asi orieška) privolali a uviazali, aby medzi psami nedošlo k bitke. V Južnom rakytovskom sedle sme si spravili ďalšiu prestávku, ja som však aj druhý deň cítil svalovku na stehnách a obával som sa, že stuhnem, preto som sa ako prvý vydal smerom na vrchol. Pred vrcholom Rakytova (1567 m.n.m.) ma dobehli mládežníci s Marcelou, postupne sme sa opäť všetci zišli, dožičili si oddych a kochali sa super výhľadmi. Maroš ma povzbudil, aby som vybral orechovicu, tak sme ju tam skupinovo dorazili. Po zídení do Severného rakytovského sedla sme pokračovali lesom, ďalej prírodnou rezerváciou Skalná alpa, potom popri horskej chate Smrekovica, na ktorej sme víkendovali s našou partiou vo februári 2014. Od chaty sme prešli popri stáde oviec, kde sa podozrivo neobjavil žiaden pastiersky pes, no asi po sto metroch som na chodníku zastal, keďže oproti mne si vykračoval slovenský čuvač. Zakričal som na skupinu za mnou, aby s našim štvornohým kamošom uhli nabok a aby sme čuvačovi uvoľnili cestu k jeho ovečkám. Ten pokračoval smerom ku nám, no dával si na čas, najskôr si zmyslel, že mi poriadne oňuchá zadok, z čoho som nemal práve najlepší pocit a tak som sa radšej pobral ďalej a pridali sa aj ostatní. Zakrátko sme dorazili k hotelu Granit Smrekovica, ktorý slúži ako rekreačné zariadenie pre príslušníkov ozbrojených síl, časť ubytovacích kapacít však prenajíma aj mimorezortným záujemcom. Ubytovanie bolo rezervované vopred, naša skupina bola rozdelená asi do 4 rôznych objektov v areáli, ja som sa ubytoval spolu s dvomi rodinami z našej partie v chatke A12, ktorá bola síce stará a nemoderná, no bola v nej sprcha, čo sme hneď využili a mala aj splachovacie WC, avšak také malé, že ja by som pri trónení musel nechať otvorené dvere, takže radšej som použil zariadenie v hlavnej budove hotela, ktoré bolo úplne vyhovujúce. Po očiste nasledovala večera, pobral som sa preto do hlavnej budovy, v ktorej som sa z vlhkých topánok prezul do prinesených papúč a pani na recepcii mi potvrdila, že topánky si môžem nechať pri vešiaku. Okoloidúca čašníčka ma podpichla, či mi tie topánky niekto nevezme, s úsmevom som jej odpovedal, že som ich mal dva dni na nohách, takže sa o ne nebojím.  Večeru hotel poskytuje formou bufetu, v ponuke boli tri jedlá a ja som si dal maďarský guláš, ktorý bol vynikajúci, v tejto chvíli najlepší na svete. Pán kuchár bol veľmi príjemný, zožal od nás pochvalu a vyzval nás, aby sme si smelo nabrali aj opakovane, čo sme viacerí využili. Po večeri sme sa občerstvili pivkom, mládež samozrejme nealkoholickými nápojmi a rozišli sme sa spať. Predtým medzi nami prebehla malá výmena názorov ohľadom času raňajok a odchodu na poslednú etapu, niekto chcel ísť skôr, niekto neskôr, nikto však nikoho nenútil, v zásade sa potvrdilo, že každý sa rozhodne podľa seba. Dnešný sumár: čas cca 6 – 7 hodín, vzdialenosť 14 km, stúpenie 730 m, klesanie 680 m.

V chatke som sa uložil do postele a napriek tomu, že vedľa spiaci Maťo trochu pochrapkával, onedlho som zaspal. V noci som sa okolo tretej zobudil na volanie prírody, vravel som si však, že vydržím, no keď sa na WC pobral Maťo, vedel som, že o chvíľu pôjdem aj ja. Prekvapene som počúval, ako sa snaží zavrieť za sebou dvere, ktoré vrzli raz, dva krát, celkom asi 10 krát, vravel som si, že všetkých zobudí, však nech za sebou nezatvára, keď to nejde. Po chvíli som sa zodvihol, že idem von a Maťo mi ukázal dobre vypasenú myš, ktorú zavrzol medzi dvere a zárubňu, on ju teda ulovil záchodovými dverami a takto zneškodnenú ju potom vyhodil pred chatu.

Ráno som sa zobudil niečo po šiestej, všetci ešte spali, preto som využil wifi, niečo pogúglil, okolo siedmej som sa umyl a obliekol a išiel na raňajky, ktoré sa podávali od 7:30. Raňajky boli opäť vo forme švédskych stolov, dal som si klasiku, chlieb, šunku, syr, vajce, paradajku, potom som si doprial ku káve ešte kúsok makovníka a nakoniec banán. Po raňajkách sme sa zbalili a o 9:30 (tak, ako chcel Adro) sme sa zišli pred hotelom, odkiaľ sme vyrazili na záverečnú etapu nášho trojdňového výletu smerom na Ružomberok. Postupovali sme po zelenej značke, prešli sme cez Malú Smrekovicu, odkiaľ popri chodníku začali vo veľkom množstve rásť čučoriedky, čo sme využili a cestou sme sa pásli. Čučoriedky zjavne chutili aj miestnym chlpáčom, čo bolo zjavné podľa viacerých väčších kôpok pri chodníku, zafarbených namodro. Pokračovali sme cez Šiprúnske sedlo, krížom cez Stredky, následne lesom a lúkami do sedla pod Vtáčnikom, kde sme sa počkali a urobili si prestávku. Zo sedla sme klesli po asfaltovej ceste až k Mini farme Sidorovo, kde sme zvažovali, či budeme pokračovať do Ružomberka, alebo si kvôli autobusovému spojeniu cestu skrátime cez Vlkolínec do Bieleho Potoka. Zvíťazil druhý variant a tak sme odbočili doprava a cez Sedlo pod Sidorovom sme po žltej značke klesali do Vlkolínca, prešli sme popri cintoríne, vyšli na lúky nad Bielym Potokom a odtiaľ sme prudkým chodníkom zastúpili do nášho cieľa. Z Bieleho Potoka sa naši vodiči prepravili autobusom do Liptovskej Osady, resp. Liptovských Revúc, odkiaľ sa pre nás vrátili. Rozlúčili sme sa, urobili poslednú spoločnú fotku a vracali sa domov. Dnešná etapa mala 12,5 km, stúpali sme 243 m, klesali 1080 m a zvládli sme ju asi za 4 hodiny.

Celkovo sme prešli niečo cez 35 km, počasie nám vyšlo takmer na jednotku a tak sme si užili pobyt v prírode, výhľady a spoločnosť priateľov.